Slovensko má prvý krát od roku 1945 v parlamente fašistov. Starí otcovia a staré mamy, ktoré položili svoje životy v povstaní proti fašistickému útlaku sa obracajú v masových hroboch rozprestierajúcich sa od Kremničky až po Zvolen. Fašistom sa podarilo pokročiť do ďalšej fázy ich dlhého pochodu inštitúciami. Mnohí sa z tohto výsledku tvária prekvapene. Treba však povedať, že súčasná situácia sa pri dlhodobom politickom marazme na Slovensku dala očakávať.
V našej krajine existuje veľká základňa mladej generácie, ktorá sa prikláňa k autoritárstvu, nacionalizmu a krajne pravicovej ideológii.
V slovenských voľbách nekandidovalo dobro a zlo. Nebol to súboj Stredozemia s Mordorom. Nebol to zápas hrdinov a zloduchov. Súťažilo iba ideovo impotentné peklo a fašisti. Stačí sa pozrieť na samotnú ponuku. Na jednej strane samozvaná sociálna demokracia, ktorá vystupuje so slovníkom ultranacionalistov a brojí proti utečencom či štrajkujúcim učiteľom. Na strane druhej liberáli s honosným názvom Sloboda a solidarita, ktorí vlastne ani nie sú liberálmi, a už vonkoncom nie sú solidárni. Zrejme najväčšou výpovednou hodnotou o symptómoch súčasnej slovenskej politickej scény je, že jediný, kto si udržiava akú takú ideologickú konzistenciu sú kresťanskí fundamentalisti, nacionalisti a fašisti. Žiadna zo stredopravých strán nebola schopná ponúknuť mladým ľuďom program, ktorý by pre ich život ponúkal niečo viac ako len prísľub, že sa bude rozkrádať štát o čosi menej. Vyprázdnené bezobsažné floskuly tak nezvládli konkurovať ani len primitívnemu nacionalistickému prísľubu o nastolení radikálneho poriadku a zlatej budúcnosti silného národného štátu.
Ideová impotencia slovenskej politiky
Ľudia, ktorí len pred niekoľkými rokmi pochodovali ulicami slovenských miest s fakľami a v uniformách Hlinkovej gardy v očiach veľkej časti verejnosti završujú svoju politickú legitimizáciu. Je desivé, že demokratických voľbách uspela strana, ktorá by najradšej demokratický systém rozbila. Ešte o čosi desivejšie je potvrdenie toho, čo sme síce tušili, ale nechceli sme si to priznať. Že v našej krajine existuje veľká základňa mladej generácie, ktorá sa prikláňa k autoritárstvu, nacionalizmu a krajne pravicovej ideológii. Mnohí ich nazývajú frustrovanými voličmi. Sú to však v mnohých prípadoch ľudia, ktorí na internetových fórach posielajú cigánov do plynu a volajú po strieľaní utečencov. Sú to ľudia, ktorí sú schopní vysloviť vetu: „Aj keď je to fašista, aspoň niečo robí.“
Celú slovenskú situáciu dokonale vystihuje pojem demokracia vystrašenej väčšiny, v zmysle v akom ho analyzuje francúzsky filozof Alain Badiou. Ústredným motívom politického programu a hnacou silou podnecujúcou k účasti na voľbách je strach. Strach z utečencov, z kultúry smrti, z Fica, zo starých ľudí, ktorí volia Smer. Druhým druhom strachu je práve strach zo samotného strachu týchto ľudí a toho, kam až môže viesť. Tento druh strachu sa prejavil v tom, že mnohí ľudia sa na poslednú chvíľu rozhodli voliť so zavretými očami stranu, s ktorou sa nestotožňovali, a to iba z dôvodu obavy pred úspechom fašistov. Bol to však práve motív nastoľovania strachu z voľby dôchodcov, ktorý sa dnes ukazuje ako paradoxný vo všetkých svojich dôsledkoch, pretože to nebol nikto iný než zmobilizovaní mladí ľudia, ktorí mali výraznú zásluhu na zvolení fašistickej strany do parlamentu.
No pasarán!
Neschopnosť ponúknuť nové idey sa však púhym nastolením strachu nahradiť nedá. Stratégia, ktorá sa redukuje na boj proti zloduchovi možno fungovala pri zvrhnutí mečiarizmu, no od čias prevalenia kauzy Gorila, ktorá vypovedala o úzkom prepojení politických strán s predstaviteľmi veľkokapitálu už takmer nikto na rozprávku o dobrej pravici a zlej skorumpovanej ľavici pristúpiť nemôže. Výsledky parlamentných volieb ukázali, že progresívna ľavica už naďalej nemôže stáť v politickom úzadí. Sú fackou, ktorá musí naštartovať proces zjednotenia jej horizontálnych štruktúr pri rozvíjaní silnej spoločnej idey a budovaní alternatívy. Zápasíme o charakter našej spoločnosti. Sme na ťahu. Slovensko už raz proti fašizmu povstalo. Je čas na nové povstanie.
Autor je antifašista.