Středoevropská univerzita musí zůstat v Budapešti


Zveřejňujeme projev slovenské feministické teoretičky ze shromáždění na podporu Středoevropské univerzity (CEU).

Foto Petr Zewlakk Vrabec

V utorok 4. apríla maďarský parlament prijal novelu zákona o vysokých školách, ktorá fakticky znemožňuje fungovanie Stredoeurópskej univerzity v Budapešti. Netrvalo dlho a z rôznych miest Európy sa začali zbiehať ponuky na to, aby sa Stredoeurópska univerzita presťahovala práve do nich. Viedeň, Vilnius, ale aj rumunský Arad či Oradea, a napokon aj Praha, sa núkajú ako útočiská v ťažkých časoch.

Stredoeurópska univerzita tu vyzerá ako atraktívna žena v mladom veku, ktorá čoskoro ovdovie. Najlepšie roky má však ešte pred sebou a určite by sa zaskvela po boku nejakého nového muža. Nádejní ženísi, čo by si radi vzali peknú a dobre zabezpečenú – ešte nie, ale už čoskoro – vdovu, prebíjajú jednu ponuku druhou. Nezaradiť sa do zástupu čakateľov na „ruku“ Stredoeurópskej univerzity sa považuje za znak politického a ekonomického nerozumu.

Nie sú však tieto ponuky popredných predstaviteľov miest a štátov predčasné a predovšetkým, nie sú nemiestne? Akoby sa nám snažili povedať jedno – že na tom, kde sa univerzita nachádza, vôbec nezáleží; že to, kde sa budú ľudia stretávať preto, aby spolu čítali, diskutovali, počúvali sa a písali, by malo byť celkom jedno.

Ale úvaha, že živé spoločenstvo niekoľkých stoviek ľudí, ktorí sa zaoberajú výskumom, učením a učením sa, je len tak ľahko možné presťahovať a chváliť sa ním ako dobrou akvizíciou, vychádza z nesprávneho predpokladu. Vychádza z predpokladu, že poznanie je možné ľahko odpútať od miesta, na ktorom vzniká; vychádza z predpokladu, že vedenie je vedením bez ohľadu na kontext a vystačí si samo o sebe. Tento predpoklad je mylný.

Prišli sme sem, aby sme podporili stanovisko, ktoré pred niekoľkými dňami vyslovila Éva Fodor, prorektorka Stredoeurópskej univerzity v Budapešti: „Nezatvoríme a z mesta sa neodsťahujeme.“

Historička Andrea Petö, profesorka na katedre genderových štúdií Stredoeurópskej univerzity, v svojej spomienke na vyučovanie na univerzite uvedený predpoklad vyvracia. Hovorí toto: „Raz ráno, keď som prednášala srbským, chorvátskym, maďarským, americkým, poľským a českým študentkám a študentom na kurze o ženách a vojne, začali srbské vojská ostreľovať Dubrovník. Jedna chorvátska študentka prišla na hodinu neskoro a svojej susedke podala papier. Papier koloval po triede, až kým sa nedostal k srbskej študentke. Tá sa pri pohľade na fotografiu rozplakala. To, čo nasledovalo, bola jedna z najpozoruhodnejších diskusií, aké som kedy mala česť viesť. K takejto diskusii mohlo dôjsť len na CEU. Tí, ktorí sa tejto zložitej a zmysluplnej výmeny zúčastnili, si ju bezpochyby stále pamätajú. A práve toto bola predstava zakladateľov Stredoeurópskej univerzity – vytvoriť priestor pre skúmavé rozhovory.“

Univerzita nie je jediným miestom, kde môže dochádzať k verejnému užívaniu rozumu. Možno však pre netrpezlivé vlády predstavuje exemplárne miesto, kde dochádza k užívaniu exemplárnej slobody – slobody ľudských bytostí skúmať a hovoriť, slobody ľudských bytostí hovoriť a klásť otázky, a to klásť otázky aj politickej moci.

Na mieste záleží. Konkrétne miesta získavajú svoju kvalitu vďaka tomu, že nie sú pevnosťami alebo väzeniami, ale že sú priesečníkmi ciest mnohých ľudí. Na miesta prichádzame, zotrvávame na nich, odchádzame z nich, ale aj sa do nich vraciame.

Dnes sme sem prišli, aby sme jedno z takýchto miest na svete pomohli udržať a mohli sa doň vracať. Prišli sme sem, aby sme podporili stanovisko, ktoré pred niekoľkými dňami vyslovila Éva Fodor, prorektorka Stredoeurópskej univerzity v Budapešti: „Nezatvoríme a z mesta sa neodsťahujeme.“

 

A2LARM