V článku Renčova logika 2: Divoký muslim sa Kamil Fila už druhý krát venoval problematike rasových stereotypov v seriáli od Filipa Renča, Sanitka 2. Nekritizoval však spôsob, akým Renč reprezentuje Rómov, ale to akým spôsobom v jednej scéne reprezentoval moslimov. Ťažko možno s opisom danej scény nesúhlasiť. Režisér skutočne zapadol do orientalistickej logiky zobrazovania inej kultúry. Moslim je tu ukázaný ako divoch a žena ako obeť. Na scénu prichádza biely záchranca, plne v súlade s logikou pregnantne vyjadrenou Gayatri Spivak: „Bieli muži zachraňujú hnedé ženy od hnedých mužov.“
„Kľúčové je, že český rasizmus je jednoducho český, zatiaľ čo napríklad francúzsky rasizmus je zas špecificky francúzsky…“
Potiaľto možno len obdivovať schopnosť Kamila Filu na malom priestore tak presne sformulovať postkoloniálnu kritiku analyzovanej scény. Avšak ďalej tento publicista pokračuje nasledovne: „Buďme si také jistí, že v žádné západní televizi by žádná taková scéna už naštěstí neprošla. A není to proto, že my v Česku jsme prozíravější a nedáme se opít rohlíkem politické korektnosti. Je to proto, že jsme větší burani a pořád patříme méně do civilizovaného západního světa.“
Odmietnutie etnocentrickej logiky, ktorá je základom myšlienky civilizovanosti, je v druhom kroku negované jej potvrdením. Zatiaľ čo vyobrazenie moslimov ako divochov utláčajúcich svoje ženy je problematické, vyobrazenie Čechov a Češiek ako necivilizovaných buranov, ktorí nepatria do civilizovaného západného sveta, je zrazu v poriadku.
Porovnávať civilizácie je problematické
Tieto dve odlišné prirovnania však sledujú ten istý myšlienkový postup, akurát v jednom prípade stojí na jednej strane divoch a na druhej biely civilizovaný muž, lekár, a v druhom prípade sa na jednej strane nachádza rasistický, „takmer západný“ národ a na druhej vyspelá západná civilizácia. Český rasizmus je špecifický a vychádza z konkrétnych podmienok českej spoločnosti. Vplyv naň má ako historický vývoj, tak aj napríklad finančné možnosti súčasných vlád spojené práve aj s politikami tzv. civilizovaného sveta. Kľúčové je, že český rasizmus je jednoducho český, zatiaľ čo napríklad francúzsky rasizmus je zas špecificky francúzsky a vychádza z konkrétnych podmienok nachádzajúcich sa vo Francúzsku. Určite by sa pritom dalo hovoriť napríklad o bretónskom rasizme, ktorý by mohol byť odlišný od parížskeho, atď. Eurocentrický vzorec je opätovne potvrdený v reakcii na kritikov a kritičky, ktorí v diskusiách poukazovali na uvedený rozpor. V nej Kamil Fila píše o „pokročilých západních zemích“.
To neznamená, že by sa zamestnanci a zamestnankyne Českej televízie nemohli inšpirovať u svojich kolegov a kolegýň z Francúzska. Znamená to len toľko, že jedna konkrétna inštitúcia nedefinuje úroveň civilizácie jedného kultúrneho okruhu. Samotná možnosť porovnávať civilizácie a vytvárať medzi nimi rebríčky je problematická a najčastejšie vychádza z univerzalizácie vývoja Západu.
A napokon, ak by sa aj niekto pustil do niekedy pochybného porovnávania konkrétnych spoločenských aspektov medzi krajinami, azda by sa neodvažoval tvrdiť, že spoločnosť, ktorá možno má dostatok kultúrnych elít na to, aby sa vyvarovala najhorších stereotypizujúcich excesov vo svojej národnej televízii, je nejakým spôsobom menej represívna voči Iným ako česká spoločnosť, o ktorej sa aspoň nedá tvrdiť, že by mala priame neokoloniálne vzťahy k takýmto národom.
Autor je politolog.