Poťažkal si premiér Fico a zožal potlesk davu s priemerom 500 eur brutto. Taký vďačný plebs, ktorému je bližšia pánska košeľa ako vlastný žobračenkový kabát, radosť ovládať… Musíme pochopiť, že ani druhé volebné obdobie, ani vládna väčšina, ba ani 40% preferencie nestačia na sociálne spravodlivejšiu politiku. Najprv totiž treba hento draho nakúpiť, tamto dobre zaplatiť, vyhovieť J&T, navýšiť beztak nadpriemerné platy, čo-to dopredať, osláviť nezdary a popritom neopomenúť vlastné podnikanie, veď z verejnej funkcie sa človek nemôže uživiť…
Fico by aj chcel, ale nedá sa, a tak v role fušujúceho psychiatra zaželal ľuďom zdravý rozum, aby si už konečne uvedomili, že prvoradým záujmom štátu určite nie sú chudobní či imigranti. Za to si hneď vyslúžil rešpekt od miliardárskeho dobráka Borisa Kollára, ktorý zbohatol na cukrovej vate a dnes vlastní dva domy na Floride a chátrajúci kaštieľ. S nimi by sa Kollár, namiesto svojich sedliackych rečí a chýrnej metódy „každé dieťa s inou matkou“, mohol reálne pričiniť o integráciu utečencov. Pravdepodobnejšie však je, že Slováci, opití rožkom a cukrovou vatou, budú naďalej veriť, že v rukách týchto dobroprajníkov zo smotánky dopadnú lepšie ako ich ohrdnuté zimplantované milenky.
Konštantná volebná kampaň bez obsahu
Ja nič, ja muzikant, vraví Fico a tvári sa sociálne namiesto toho, aby si podporu ľudí získal reálnymi solidárnymi krokmi. Celé obdobie tu stojí ako svätý za dedinou, akoby stále nemal dosť kompetencii, a stará sa o to, aby za to mohli všetci ostatní, len nie on. S takýmto prístupom vlastne nepotrebujeme žiadne ministerstvá, vystačíme si so sieťou rodinkársko-kamarátschaftskej administratívy, ktorej bude sekundovať ministerstvo propagandy. Tak sa zaručí odvrátenie pozornosti od primárnych ekonomických problémov a všetka energia pôjde na marketing strany. Vládnutie Smeru-SD je totiž konštantnou volebnou kampaňou bez obsahu.
Dnes sociálnych demokratov v Česku a na Slovensku zahanbuje ešte aj kresťanská pravica.
Pravica si počas vládnutia šla za svojimi cieľmi, takže výhovorky, že sa to nedá, neobstoja. To, čo sa nedá, je platiť účty z tristoeurovej výplaty, nedá sa žiť zo 61 eur dávok, bez tečúcej vody a elektriny, nedá sa žiť na ulici zo žobrania. A kostoly, pôžičkárne či lotérie ľudí z biedy ešte nevytrhli. Takisto sa nedá niekde začať nový život bez podpory štátnych orgánov a integračných mechanizmov. Niektorí akosi zabúdajú na sociálne funkcie štátu, medzi ktoré patrí aj to, že vyučovanie detí a starostlivosť o chorých nezabezpečujeme primárne doma, rovnako ako tomu musí byť s integráciou utečencov.
Medzitým sa zdá, že poslanec Ľuboš Blaha prestúpil na filozofiu subjektívneho idealizmu. Utečenci totiž podľa neho nie sú náš problém, a keď sa o nich nebude v kaviarňach hovoriť, nedopočujú sa o nich ani ľudia a problémy pominú. Stačí zatvoriť oči a predstaviť si svet bez vojen, náboženstiev, národov… Neviem, ale mám pocit, že Lennon nespieval o tom, aby sme si problémy odmysleli, ale zastavili ich šírenie a biedu, ktorá ich plodí. Žiaľ, sociálna demokracia nikdy nebola pevným valom proti fašizmu, ako to tvrdí. Zrada a ústupky sociálnych demokratov pri organizácii proletariátu hrali rozhodujúcu rolu v nástupe fašizmu v Nemecku a Taliansku. Principiálnymi ostali iba anarchistické a komunistické strany. Dnes sociálnych demokratov v Česku a na Slovensku zahanbuje ešte aj kresťanská pravica.
Vyhnanci Zeme ako novodobý proletariát
Hovorí sa, že nemáme k imigrácii vzťah. Predstavme si, že sa z jedného poldruha miliónového národa za 40 rokov do odlišnej kultúry vysťahuje päťstotisíc obyvateľov. Dve tretiny tvoria muži, pričom ich motivujú ekonomické dôvody, ale i politický útlak. Vyberú sa do oblastí, kde stačí aj neškolená pracovná sila, pretože mnohých z nich nenaučili doma ani čítať a písať. Takto to vyzeralo medzi rokmi 1880–1920, keď Slováci utekali z Rakúsko-Uhorska do Ameriky. Napriek obmedzeniam pre prisťahovalcov z východnej Európy pokračovala imigrácia aj po vojne. Svedčí o tom aj fakt, že mamy Paula Newmana či Andyho Warhola pochádzali zo Slovenska. Slovensko-nemeckých predkov má aj Angelina Jolie či Dave Grohl. Netreba sa však čudovať, že rodisko svojich predkov po tých vlnách xenofóbie, ktoré sa odtiaľ šíria veľmi nespomínajú.
Zatiaľ čo si SMER-SD hovie v atmosfére strachu, niektoré médiá už sčasti vyvracajú mýty o utečencoch. Imigrantky nemajú vyššiu pôrodnosť ako rodené Európanky a imigranti netvoria vyššiu nezamestnanosť ako majorita, sčasti preto, že vykonávajú aj inak nechcené práce. Nejestvuje ani väzba medzi imigráciou a zločinom, pretože kľúčovým faktorom kriminality je pracovné uplatnenie. Inak povedané, perspektíva, uznanie a stabilné zázemie sú najlepšími prostriedkami zaradenia sa do spoločnosti a prispievania k jej blahobytu. Očakávali by sme, že takáto politika bude patriť medzi hlavný záujem sociálne demokratickej strany…
Včera to boli vaši predkovia utekajúci do Ameriky, dnes sú to Sýrčania, Eritrejci, zajtra sa možno budete na solidárnych ľudí rozvinutých krajín obracať vy alebo vaše deti. Veď v zahraničí žije cez 2 milióny Slovákov a takmer každá rodina má jedného vycestovaného člena. Prisťahovalci sú sprievodným znakom neustále sa meniacej modernej doby. Sú to takí istí ľudia ako my, ocitajúci sa v takej istej neistej situácii. Ľudia, ktorí prišli o svoj domov kvôli vojne alebo biede a ktorých spája práve to, že nikam nepatria. Predstavujú novodobý proletariát, vyhnancov Zeme, ľud bez hraníc. Ich jedinou možnosťou je držať spolu, inak si s ním budú mocní robiť čo chcú a ako dlho chcú.
Autor je filosof.