Udalosti Silvestrovskej noci z Kolína nad Rýnom sú vodou na mlyn všetkým tým, ktorí broja proti islamu či utečencom. Okrem toho však dobre poslúžia aj v predvolebnej kampani, teda v prípade, že máte to šťastie, a v marci sa vo Vašej krajine schyľuje k voľbám. A takmer, ak ste členom vlády, a na hlavu sa Vám sypú štrajkujúce zdravotné sestry alebo potenciálne štrajkujúci učitelia. V takej situácií je nutné poďakovať sa za ponúknutú príležitosť, vyhrnúť si politické rukávy a prilievať olej do ohňa na toľkých tlačovkách, koľko len stihnete.
Fico cielene a pre svoj vlastný politický prospech vyvoláva paniku a strach, vzbudzuje dojem, že Slovensko „treba chrániť“ pred vonkajším nebezpečenstvom.
Róbert Fico samozrejme nezaháľal a behom šiestich dní od silvestrovských udalostí zvolal hneď tri tlačové besedy, v ktorých sa venoval udalostiam v Kolíne a otázkam bezpečnosti Slovenska, alebo skôr jej ohrozeniu zo strany moslimských imigrantov prichádzajúcich do EU. Stávajúci slovenský premiér opakovane zdôraznil, že je jeho cieľom zamedziť vzniku moslimskej komunity na území Slovenska, a to napríklad tým, že neprijme žiadne rozhodnutia umožňujúce akýkoľvek príchod utečencov. Týmto ešte sprísnil svoju jesennú rétoriku, v ktorej odmietal kvóty ako narušenie suverenity štátu, a žiadal riešenia na základe dobrovoľných dohôd. Fico vyjadril obavu, že s príchodom veľkého množstva utečencov naraz by nutne vznikli ghettá, ktoré by viedli k obdobným prejavom násilia ako v Kolíne, pričom tvrdí, na základe údajných informácií zo spravodajských služieb, že tieto výtržnosti neboli v Európe ojedinelé. Predseda vlády opakovane obviňuje opozíciu zo zľahčovania vážnej bezpečnostnej hrozby, odmieta „klamať ľud“ a sám preberá zodpovednosť za ochranu národa. Vláda Smeru už na jeseň prijala opatrenia „protiteroristického balíčka“ rozširujúceho právomoci polície a tajných služieb, a to navzdory nesúhlasu opozície ako aj prezidenta.
Nie len slova
Teraz Fico svoje aktivity smeruje k Európskej rade a komisií, keď oficiálne žiada Junckera a Tuska o urýchlenie jednaní a promptné vytvorenie európskej hraničnej, a pobrežnej stráže. Zároveň s touto požiadavkou vláda vytvorila jednotku 300 policajných príslušníkov, ktorí sú okamžite schopní vyraziť na Schengenskú hranicu, ak ich bude potreba. Všetky tieto aktivity vytvárajú dojem, že vláda nie len rozpráva, ale aj koná. Opakované zdôrazňovanie bezpečnostných rizík a následné opatrenia, ktoré vláda prijíma však vyznievajú prinajmenšom zvláštne v kontexte takmer úplnej absencie utečencov na území Slovenska, ktorí majú byť podľa Fica zdrojom teroristických útokov a násilia na ženách.
Fico cielene a pre svoj vlastný politický prospech vyvoláva paniku a strach, vzbudzuje dojem, že Slovensko „treba chrániť“ pred vonkajším nebezpečenstvom. Nie je však ťažké domyslieť si, prečo Smer diriguje predvolebnú diskusiu týmto smerom. Okrem odpútania pozornosti od absencie sociálne-demokratickej politiky v strane, ktorá ho má v názve, premiér zo seba robí jediné možné a skutočné riešenie domnelej bezpečnostnej krízy. Na „utečeneckej vlne“ by si však rado prihrialo polievočku viacero politických strán, avšak niektorým to vďaka ich politickej obratnosti, ide lepšie a niektorí si musia vystačiť s omrvinkami, ktoré im politicky zručnejší podhodia. Na rozdiel od predsedu SaS (Sloboda a solidarita) Richarda Sulíka, ktorý sa vehementne snaží zapájať do maratónu tlačových besied, Fico nevyznieva smiešne, keď sa prezentuje ako spasiteľ slovenského ľudu. Premiér si silné slová môže dovoliť nielen vďaka jasnej prevahe v prieskumoch volebných preferencií, ale aj vďaka svojmu dlhoročnému PR, ktoré v mysliach ľudí chtiac-nechtiac zakódovalo Smer ako stabilný. Oproti tomu SaS nielenže nedosahuje ani 5-percentnú hranicu nutnú pre vstup do parlamentu, ale za sebou má aj účasť vláde, ktorú zostavil spolu s ďalšími pravicovými stranami ako SDKU, Most-Híd a KDH, a ktorá ako jediná v krátkej histórií Slovenska ukončila svoj volebný mandát predčasne (2010 – 2012), čoho dôsledkom je mimo iné aj obraz pravice ako nestabilnej. Aj keď je nutné podotknúť, že na slovenskej politickej scéne označenie „pravica“ len laxne pomenováva všetky politické strany, ktoré nie sú Smer a nutne v sebe nenesie nejaký hodnotový rámec, okrem vymedzenia sa proti Smeru.
Ficovi sa darí držať opraty Smeru pevne v rukách, aspoň do tej miery, ako to vníma bežný volič, hoci je veľmi pravdepodobné, že stranou taktiež lomcujú vnútorné rozpory, a nie je natoľko jednotná ako sa javí. Táto Ficova stabilita, sila a autoritársky otcovský prejav dáva ľuďom istotu, ktorá im tak veľmi chýba v ich každodennosti. Relatívne dobré ekonomické výsledky krajiny sa pramálo prejavujú na životnej úrovni, zdravotníctvo podchvíľou kolabuje a školstvo je dlhodobo v kríze. Doteraz mali Slováci aspoň pocit bezpečnej vzdialenosti od epicentier terorizmu, avšak Fico sa rozhodol, že ich oň takmer bezdôvodne pripraví, aby si tak poistil takmer isté víťazstvo v nasledujúcich voľbách.
Autorka je doktorantka sociologie na FSS MU.