Učitelia sa mobilizujú do neobmedzeného štrajku

Mzdy zaměstnanců ve školství na Slovensku a v Česku patří k nejnižším v zemích OECD. Slovenští učitelé chystají stávku.

Situácia v slovenskom školstve je dlhodobo veľmi nelichotivá. Nejde tu len o subjektívne pocity žiakov, rodičov a pedagógov, ale dokazujú to aj medzinárodné štatistiky a testovania. Podľa štatistík OECD vykazuje slovenské školstvo alarmujúce výsledky. Je dlhodobo podfinancované vo všetkých oblastiach. Mzda pedagogických a nepedagogických pracovníkov je na Slovensku na úplnom konci zo všetkých krajín združených v organizácii. Slovenskí učitelia zarábajú len 58 percent z priemernej mzdy iných ľudí s vysokoškolským vzdelaním.

Plat nastupujúceho učiteľa dnes činí v čistom 498,64 eur (13 473 Kč). OECD zisťovalo atraktivitu učiteľskej profesie u žiakov vo veku 15 rokov. Česká republika sa spolu so Slovenskom nachádza pod priemerom OECD, pričom nízka atraktivita spočíva hlavne v nízkych mzdách. Slovenské školstvo preukázateľne prehlbuje sociálne nerovnosti, pričom platí, že kto sa narodí do chudobnej rodiny, má aj slabé výsledky v testovaniach. Na Slovensku dosahuje 67 percent ľudí vo veku 25 až 34 rokov rovnakú úroveň vzdelania ako majú jeho rodičia. Horšie je na tom už iba Česká republika. Výkony žiakov v porovnaní so svojimi rovesníkmi v Európe z roka na rok klesajú. 76 percent zo všetkých pedagogických zamestnancov tvoria ženy, čo je najväčší počet v rámci celej OECD. Na tom nie je samozrejme nič zlé, ale je to len ďalší dôkaz neatraktivity povolania v spoločnosti, kde prežíva predstava muža ako živiteľa rodiny. Napriek tomu, že každá vláda deklaruje školstvo ako svoju prioritu, rezort trpí bezkoncepčnosťou. Za 25 rokov v kresle ministra vystriedalo 17 ministrov. V uvádzaní príkladov zlého stavu by sa dalo ešte dlho pokračovať.

Nedôveryhodné odbory

Vláda vychvaľuje svoje úspechy, avšak od poslednej štrajkovej aktivity došlo len ku kozmetickému navýšeniu miezd. Odborový zväz pracovníkov v školstve a vede na Slovensku (učiteľmi nazývaný ako „staré odbory“) vyjednal pre rok 2016 zvýšenie platov len o 4 percenta. Veľká časť učiteľov však oprávnene pochybuje o skutočnom záujme a politickom pozadí odborového zväzu. Predseda Pavel Ondek nielen, že stopol „neobmedzený“ štrajk v roku 2012 po troch dňoch, čo mnohí odhodlaní učitelia prežívali ako ťažkú zradu, ale dokonca v roku 2010 kandidoval za miestneho poslanca v obci Raslavice na kandidátnej listine strany Smer-SD a dodnes zastáva v obci túto funkciu.

Učiteľský stav vyšiel zo svojej povestnej ulity konzervatívnosti a pasivity. Protesty posledných mesiacov budú výstrahou pre každú vládu, ktorá sa nebude dostatočne venovať potrebám školstva a vzdelávania.

V priebehu októbra 2015 sa začali aktívni pedagógovia organizovať zdola, na báze vzájomných kontaktov získaných z predošlej spolupráce. Bez odborov a politických strán. Verejnosť prekvapili sériou sympatických akcií, ktorými sa snažili upozorniť na svoje požiadavky a apelovať na vládu. Prvou bola demonštrácia pred úradom vlády s názvom „Zraz dlhých nosov“ – čiže zraz oklamaných a podvedených. Iniciatíva bratislavských učiteľov mala sformulované tri základné požiadavky: 1. navýšiť platy učiteľov a odborných zamestnancov o 140 eur od roku 2016 a o ďalších 90 eur od januára 2017; 2. navýšiť financovanie za účelom vyrovnania rozdielov vo vybavenosti jednotlivých škôl; 3. upraviť systém získavania kreditov, na základe ktorých si môžu zvýšiť svoju kvalifikáciu a mzdu.

Keďže vláda požiadavky odmietla, nasledovala akcia pod názvom „Deň zdravia alebo Učiteľská kvapka krvi“. Učitelia z celého Slovenska sa na 19. novembra nahlásili, že idú darovať krv na transfúznu stanicu, alebo idú na lekárske ošetrenie, na čo majú zo zákona právo. Pokiaľ bolo učiteľov dostatočne veľa a riaditeľ nebol schopný zabezpečiť výučbu, škola bola zatvorená. Zapojenosť v jednotlivých krajoch bola od 7,8 percenta po 28,7 percenta v Bratislavskom kraji. Práve v Bratislave a okolí mali všetky akcie najväčšiu podporu. Je to pochopiteľné vzhľadom na najvyššie životné náklady spočívajúce hlavne v cene nehnuteľností a prenájmov. Napriek návrhom, aby bola mzda odstupňovaná podľa regiónov, Iniciatíva bratislavských učiteľov trvala na univerzálnom zvýšení pre všetkých. Pri tejto požiadavke zostávajú aj napriek tomu, že v iných krajoch je podpora protestných akcií výrazne nižšia, a pokiaľ by sa agitácia zamerala len na Bratislavu, mohla by prebiehať efektívnejšie.

Keďže ani druhá akcia nezabrala, pokračovalo sa formou vyhlásenia protestu s názvom „Babysitting Day“, alebo aj „Deň varovania“. Školy boli pre žiakov otvorené, avšak namiesto vyučovania sa učitelia venovali skôr výchovným, hravým aktivitám, prípadne vykonávali len pedagogický dozor. Do tejto formy sa zapojilo viac ako 9000 učiteľov z vyše 500 škôl. Jednotlivé akcie mali stúpajúci počet zapojených účastníkov. Postupne začali vznikať iniciatívy aj v iných mestách Slovenska a spojili sa do Iniciatívy slovenských učiteľov (ISU).

Vyhlásenie štrajkovej pohotovosti

Na decembrových rokovaniach s ministrom Jurajom Draxlerom predstavitelia aktívnych učiteľov nedostali žiadne garancie a minister im ponúkol len účasť v expertných komisiách venujúcich sa jednotlivým stránkam školstva. To odmietli a namiesto toho začali organizovať časovo neobmedzený ostrý štrajk. Štrajková pohotovosť bola vyhlásená 11. januára, pričom vláda dostala dva týždne na to, aby naplnila „právo zamestnancov školstva na uspokojujúce pracovné podmienky a na dostatočnú odmenu za vykonanú prácu, ktorá by im umožnila dôstojnú životnú úroveň“.

Akcia je organizovaná opäť bez odborového zväzu a Nové školské odbory, ktoré akciu podporujú, nemajú za sebou dostatočnú členskú základňu. Predstavitelia Ondekovho zväzu dokonca rozosielajú svojim členom e-maily, aby sa do nej nezapájali. Minister iniciatívu označil za spolitizovanú s cieľom oslabiť vládnu stranu Smer-SR pred marcovými voľbami. Namiesto vecnej diskusie zvolila vláda tú najjednoduchšiu stratégiu s cieľom zdiskreditovať štrajkový výbor a vyvolať pocit, že ide o akúsi zákulisnú hru opozície, k čomu neexistujú žiadne relevantné dôkazy a samotných aktívnych učiteľov to poburuje. Ďalším argumentom vlády proti splneniu požiadaviek je fakt, že poslanci už nezasadajú (rozpŕchli sa po Slovensku zháňať hlasy do volieb), a preto prijatie nových zákonov nie je možné. Tento argument je možné spochybniť mimoriadnym zasadnutím parlamentu z decembra, na ktorom bol prijatý balíček „protiteroristických zákonov“. Na zvolanie parlamentu stačí podpis 30 poslancov.

Mobilizácia

Dôležitý bude tento týždeň. Uvidíme, či sa vláda ešte pokúsi zabrániť vstupu do štrajku a pristúpi na rokovania s predstaviteľmi ISU. Vyjadrenia jej predstaviteľov tomu však nenasvedčujú. V prípade štrajku bude kľúčovým faktorom počet učiteľov a škôl, ktoré sa zapoja, ako aj doba, počas ktorej budú odolávať tlakom a školy neotvoria. Nálady sú rôzne. Na niektorých pracoviskách vládne nadšenie a odhodlanosť. Iní učitelia sa zas boja konfrontácie s riaditeľmi, ktorí sú pod tlakom zriaďovateľa. Ďalší si zas nemôžu dovoliť z existenčných dôvodov prísť o časť mzdy. Nech už štrajk dopadne akokoľvek, všetky protesty budú dôležitým precedensom do budúcna. Učiteľský stav pod vedením ISU vyšiel zo svojej povestnej ulity konzervatívnosti a pasivity. Aktívni učitelia získajú nové skúsenosti a kontakty, pričom protesty posledných mesiacov budú výstrahou pre každú vládu, ktorá sa nebude dostatočne venovať potrebám školstva a vzdelávania.

Autor je učitel.

 

Čtěte dále

Ochrana soukromí | Vaše údaje jsou u nás v bezpečí! OK Zajímají mě cookies