Volby na Slovensku? Ne moc důvodů pro oslavu


Víkendové slovenské volby naštěstí smetly fašisty, na alternativu k asociální nebo národovecké politice ale Slovensko stále čeká.

Voľby do samosprávnych krajov na Slovensku priniesli totálnu blamáž fašistov, posilnenie pravice a výraznú porážku samozvaných sociálnych demokratov. Dôvody na oslavy akosi absentujú. Samotné voľby totiž skôr dokreslovali dlhodobý obraz agónie slovenskej politickej scény než nádej na žiarivé zajtrajšky. To, čo voľby opäť raz ukázali najzreteľnejšie, je už aj pomerne trápne sa opakujúce volanie po vyplnení celé roky prázdneho miesta v ľavej časti politického spektra.

Tofu je viac než národ

Najväčšiu pozornosť vzbudzovali župné voľby v Banskobystrickom samosprávnom kraji,  kde pred štyrmi rokmi zahájil svoj hnedý pochod inštitúciami Marian Kotleba. Kotleba vtedy zvíťazil nad Vladimírom Maňkom, kandidátom strany SMER – sociálna demokracia, ktorého vo v tom čase ešte dvojkolovej voľbe odmietli podporiť viaceré pravicové strany a namiesto toho vyzvali na nevolenie ani jedného z dvojice kandidátov.

Problémom súčasného moralistického štýlu politiky je, že sa do pozície dobrých demokratov automaticky pasujú etablované mainstreamové politické strany, ktorých rétorika a politika sa fašizuje priamo úmerne s nárastom Kotlebových preferencií.

Kotleba po tomto úspechu začal budovať stranícku infraštruktúru a rozširovať svoje zázemie. Toto ťaženie pretavil v úspech ĽSNS v minuloročných parlamentných voľbách, a preto vznikla dôvodná obava, že aj voľby do vyšších územných celkov, v rámci ktorých účasť dlhodobo osciluje okolo dvadsiatich percent, môžu priniesť ďalšie nepríjemné výsledky. Jednou z hlavných mét takzvaných demokratických síl sa stala snaha o zosadenie Kotlebu z kresla župana bez ohľadu na vzájomné ideologické rozdiely. Jeho vyzývateľom sa nakoniec stal víťaz improvizovaných primárok, podnikateľ, miláčik médií  a „tofumagnát“ Ján Lunter, v prospech ktorého sa po zverejnení prieskumov verejnej mienky vzdali hneď niekoľkí najsilnejší súperi. Aj napriek prieskumom, ktoré predpovedali jasnú Lunterovu výhru, však zrejme vo volebný deň  všetci tŕpli. Stratégia neštiepenia hlasov však nakoniec slávila úspech a Lunter porazil Kotlebu o vyše dvojnásobok hlasov. Ten si tak spolu so svojou rodinou a kamarátmi, ktorých na banskobystrickom úrade zamestnal, balí po štyroch rokoch kufre.

Debakel fašistov

To, že pred voľbami panovali obavy z úspechu takzvaných kotlebovcov, dokreslujú aj pomerne striedme kurzy stávkových kancelárií. Výsledok župných volieb bol však pre fašistickú Ľudovú stranu – Naše Slovensko totálnym fiaskom. Z 336 kandidátov uspeli v boji o kreslo poslanca zastupiteľstiev samosprávnych krajov iba dvaja. To, že Kotleba oproti predchádzajúcim voľbám prišiel o desaťtisíce hlasov, možno priradiť k vytriezveniu časti jeho tzv. protestných voličov, ktorí ho využili ako kanál ventilácie hnevu na súčasný establišment. Po čase jednoducho zistili, že je to neschopný sebestredný agronácek, ktorý okrem rečí o Bohu a národe nebol schopný splniť takmer žiaden zo svojich sľubov. Kotlebovi navyše pred voľbami chýbal výraznejší mediálny konflikt, v rámci ktorého by mohol vytiahnuť zo skrine svoj neustále pestovaný imidž martýra. K tomuto debaklu mohol prispieť aj fakt, že Kotlebovo hnutie prišlo hromadným blokovaním o výraznú časť dlho budovanej infraštruktúry na sociálnych sieťach, pomocou ktorej predtým pomerne úspešne mobilizovali svojich sympatizantov. Treba mať však na pamäti aj možnosť, že momentálne volebné výsledky fašistov nemusia znamenať vôbec nič, tak ako samotné voľby do VÚC neznamenajú nič pre 80 percent populácie.

Zároveň je nutné neustále prizvukovať, že fašizácia a nacionalizácia sa netýka iba Kotlebu a jeho kumpánov, ale že je dlhodobým problémom celého slovenského politického mainstreamu. Je nutné upozorňovať na to, že takéto prejavy zástupcov takzvaných tradičných politických strán sú verejnosťou a médiami hodnotené značne selektívne. Za zaujímavý úkaz volieb by sa dalo označiť napríklad prehliadanie sektárskeho ultrakonzervativizmu v záujme takzvaných vyšších politických cieľov. Jedným z najbizarnejších obrazov sa tak stala mediálna oslava historicky prvej županky Eriky Jurinovej. Časť pravicového elektorátu bola natoľko zaslepená túžbou po porážke dlhoročného župana kandidujúceho za stranu SMER-SD, že do čela samosprávy zvolila katolícku fundamentalistku a zanietenú bojovníčku proti právam LGBT ľudí. Oslavné označenie (so snahou o feministický podtón) „historicky prvá županka v dejinách Slovenska“, tak bude už navždy niesť osoba, ktorá dlhodobo v parlamente vystupovala proti rodovej rovnosti či proti podpisu dohovoru o násilí na ženách. Dlhodobá stratégia opozičnej rétoriky, založenej takmer výlučne na princípe „voľte proti strane SMER-SD“, tak evidentne prináša svoje ovocie.

Zostaňme v uliciach

Problémom súčasného moralistického štýlu politiky je, že sa do pozície dobrých demokratov automaticky pasujú etablované mainstreamové politické strany, ktorých rétorika a politika sa fašizuje priamo úmerne s nárastom Kotlebových preferencií. Ak politici podporujúci militarizmus, nerovnosť, brojenie proti sociálne a ekonomicky spravodlivejšej spoločnosti, protirómsku rétoriku, brojenie proti LGBT ľuďom a tak ďalej nazývajú samých seba prodemokratickými silami, ide o veľmi zlý vtip, ktorý len druhej strane napomáha k vytvoreniu hranice medzi „zlí vy a dobrí my“. Je preto nevyhnutné, aby sa zástancovia poctivého antifašizmu vyhranili voči obom: tak ako voči fašistickým stranám a hnutiam, tak i voči súčasnému establišmentu.

Priestor pre ľudí raziacich stranícku politiku je dnes otvorenejší ako ešte nikdy predtým. S pomaly ale isto sa blížiacim pádom sociálne demokratických strán karpatského typu bude situácia volať po zoskupení, ktoré ako svoju hlavnú tému do spoločnosti vrhne konflikt práce a kapitálu. Na marketingové kampane a výzvy typu „Poď voliť proti fašistom“ nebo „Musíš voliť proti skorumpovanému SMERu“ potom budú tou najlepšou odpoveďou slová: „Poď voliť novú ľavicu.“ Je tu však potrebná aj iná sféra politiky, tá ktorá nie je priestorom pre zbieranie voličských hlasov, ale otváranie nepopulárnych tém. Tém, o ktorých sa nehovorí, ktoré provokujú a rozširujú politickú predstavivosť. A tejto politike sa lepšie darí na ulici a v okupovaných priestoroch než v úradoch a inštitúciách. Či ste zástancom prvej alebo druhej varianty, to najlepšie, čo môžeme urobiť, je, že sa budeme stretávať a organizovať.

Autor studuje filosofii.

 

A2LARM