Niekedy začiatkom minulej jesene som sa podgurážený niekoľkými pivami a vášnivou politickou debatou stavil s najlepším priateľom o päťdesiat eur, že Zuzana Čaputová postúpi do druhého kola prezidentských volieb. Potom prišli prvé prieskumy a vyzeralo to, že som bol ako zvyčajne prehnane naivný optimista. Čaputová mala ešte v novembri podporu 4,1 percenta. O štyri mesiace neskôr ukazujú posledné predvolebné prieskumy až ťažko uveriteľné čísla, od 45 po 53 percent. Čo sa za tie štyri mesiace stalo?
V druhom kole sú pravdepodobne možné iba dva varianty: buď sa Čaputová stretne so Smerom, alebo s fašistami.
Dnes to vyzerá, že s veľkou istotou tých päťdesiat eur získam. Nepíšem to však preto, aby som sa pochválil pár eurami ani prorockými schopnosťami. Spomínam to preto, že na tomto príklade je dobre vidieť, ako veľmi sa na Slovensku zmenila predstava toho, čo je v našom politickom živote možné. Priateľ by sa dal ľahko označiť za typického liberálneho predstaviteľa tzv. bratislavskej kaviarne, ktorý bude Čaputovú bez váhania voliť. Napriek tomu si bol v tej chvíli úplne istý, že „žena sa na Slovensku nemôže stať prezidentkou“, tobôž nie kandidátka, ktorá otvorene hlása liberálne hodnoty. A v tomto presvedčení nebol sám – tento argument sa opakoval v médiách, na blogoch a sociálnych sieťach s neutíchajúcou pravidelnosťou. Postupne sa pretransformoval do výzvy na odstúpenie z kandidatúry. Prvý s ňou prišiel vtedy najsilnejší kandidát Robert Mistrík, ktorý ale časom svoje slová korigoval a neskôr tvrdil, že nikdy nikoho nevyzýval, iba chcel otvoriť diskusiu o spájaní síl. Síce si to celá krajina pamätá inak, ale dobre, neťahajme sa za slovíčka.
Sestrovražedné boje
Chvíľu sme teda žili diskusiami o vzdávaní sa. A čím sa Čaputovej preferencie zvyšovali (zo 4 na 9, neskôr na 14 a 17 percent), diskusie sa stávali čoraz vyhrotenejšie. Predstava, že Mistrík a Čaputová sú takmer identickí kandidáti, ktorých rozdeľujú len väčšie či menšie šance na úspech proti „silám zla“ (kandidát Smeru a tzv. antisystémoví kandidáti), sa však začala každou ďalšou odvysielanou diskusiou rozpadať. V liberálnejšej časti spoločnosti Mistríkovi najviac ublížili homofóbne výroky z diskusie na televízii TA3, v ktorej hovoril o tom, ako si deti „nezaslúžia“ vyrastať s rodičmi rovnakého pohlavia a aké by z toho mali traumy, rovnako aj opakované sexistické výroky strany Sloboda a Solidarita (SaS), ktorú Mistrík založil a ktorá ho od začiatku podporovala, o tom, že žena v prezidentskom súboji na Slovensku nemá šancu uspieť.
Tomuto vyjasňovaniu si pozícií však bola z mnohých strán uberaná legitimita, heslom dňa sa stalo „Nehádajte sa medzi sebou, veď vám ide o to isté“. Téma práv homosexuálov a žien bola opakovane bagatelizovaná ako niečo, čo predsa slovenských voličov nezaujíma. Typickým príkladom tohto banalizujúceho prístupu je komentár Braňa Bezáka v Denníku N, ktorý situáciu zhrnul s príznačne prehnaným pátosom: „V systémovej časti slovenskej spoločnosti prebieha brato- a sestrovražedný boj medzi čaputistami a mistríkovcami. Mizogýnske statusy striedajú obvinenia z homofóbie. Vylučuje sa z demokratického tábora a zaprisaháva sa nepodporiť toho druhého nikdy a za žiadnych okolností. Keď na chvíľu vypnete tento internetový hluk a dobre sa započúvate, začujete smiech. Harabinov a Šefčovičov.“
Pokračovali diskusie na sociálnych sieťach, internete a v televíziách a spolu s nimi stagnácia a neskôr prepad Mistríkových preferencií. Na konci februára sa nakoniec Mistrík kandidatúry vzdal a verejne podporil Čaputovú. I keď si v ten deň užil svojich pätnásť minút obdivu, treba povedať, že nešlo natoľko o veľké štátnické a galantné gesto, ale o veľmi prosté pragmatické rozhodnutie. V deň jeho odstúpenia mala Čaputová v prieskumoch už dvakrát toľko percent ako on. I keď to bol najmä krok, ktorým si na poslednú chvíľu uchoval tvár a vyhol sa pravdepodobne potupnej prehre, treba mu priznať i istú dávku rešpektu. Mohol dopadnúť oveľa horšie – odstrašujúcim príkladom mu môže byť kresťanský kandidát František Mikloško.
Mikloško kandiduje na prezidenta už tretíkrát, v roku 2004 získal 6,5 percenta hlasov: Eduardovi Kukanovi vtedy chýbalo 0,2 percenta na postup do druhého kola, do ktorého nakoniec postúpil budúci prezident Ivan Gašparovič. Mnohí voliči vtedy obviňovali za tieto chýbajúce hlasy práve Mikloška. V roku 2009 to bolo 6,4 percenta a napriek ďalšej očividnej prehre odmietol v druhom kole podporiť Ivetu Radičovú, čím opäť napomohol víťazstvu Gašparoviča. Dnes kandiduje Mikloško opäť, s rovnakými šancami (prieskumy hovoria o podpore okolo 3 percent) a rovnakou agendou (spomínanie na boj proti mečiarizmu, november 1989, kresťanské hodnoty, právo na život). Mistrík sa teda vyhol tomu najhoršiemu: nestal sa, tak ako Mikloško, karikatúrou samého seba. Tento jav však nie je na Slovensku výnimočný, podobnú dráhu sledujú aj konzervatívne médiá, napr. kresťansky orientovaný časopis .týždeň, ktorý už dávno rezignoval na zdanie objektivity a nepokryte robil Mikloškovi kampaň (prílohou jedného čísla .týždňa bola petícia na kandidatúru Mikloška), patrí k rovnako pokriveným karikatúram.
Optimistické výšiny
Vráťme sa k Čaputovej. Hneď v deň Mistríkovho odstúpenia vyskočili opozičné strany SaS a OBYČAJNÍ ĽUDIA a nezávislé osobnosti (OĽANO) a strana SPOLU veľmi rýchlo z lode, ktorá sa potápa. Pritom SaS vydala ešte deň predtým, opakujem: deň predtým, vyhlásenie, v ktorom sa hovorí, že členovia SaS „majú dostatočne veľkú predstavivosť i otvorenú myseľ, aby si dokázali vo funkcii prezidenta predstaviť ženu“, ale favorizujú Mistríka, „lebo jeho názory sa kryjú s názormi väčšiny obyvateľov Slovenska“ a „nedá sa vylúčiť, že na rozhodovaní ľudí v prezidentských voľbách sa v nejakej miere podieľa aj rodový faktor“. O deň neskôr zrejme názory väčšiny obyvateľov Slovenska a „rodový faktor“ neboli až také dôležité. Asi tu bude platiť známy alibizmus Miloša Zemana: „Len idiot nemění názory.“
O pár dní nato vyleteli Čaputovej preferencie do spomínaných až nebezpečne optimistických výšin. Za ňou neisto prešľapuje kandidát Smeru Maroš Šefčovič, ktorý sa nevie rozhodnúť, či je ľudový kandidát, ktorý s Robertom Ficom rozdáva dôchodkyniam na MDŽ ruže, alebo špičkový európsky politik. A za ním netrpezlivo cupitá Štefan Harabin, ktorý by mňa i redakciu Alarmu zažaloval o státisíce eur, keby som ho označil za fašistu, takže to robiť nebudem a nechám uváženie na vás, a Marian Kotleba, ktorý to pomenovanie počul určite aspoň 88krát, takže sa mu už nebráni. Kto z nich má väčšie šance na druhé kolo, je otázne, ale ak by som mal znovu staviť peniaze, stavil by som ich na muzeálny artefakt mečiarizmu Harabina, ktorý xenofóbiu využíva ešte efektívnejšie ako Kotleba.
Samozrejmosť, ktorá nie je samozrejmá
V tejto chvíli zostávajú dve otázky: ako sa Čaputovej tento nečakaný úspech podaril a čo nás ešte čaká? Nejaké odpovede nám, samozrejme, ponúkajú prieskumy. Z nich vyplýva, že Čaputovú volí až tretina všetkých opýtaných voličiek naprieč širokým straníckym spektrom. Jej civilné a otvorené vystupovanie, či už sú to odpovede na otázky o adopciách detí pármi rovnakého pohlavia, alebo úprimné priznanie života rozvedenej ženy s partnerom, sa zrejme prihovára voličkám i voličom na doteraz nepoznanej úrovni, z veľkej časti emocionálnej. V spoločnosti, ktorá prešla za posledný rok veľkými turbulenciami a ktorá už nedôveruje remeselným politikom, sa zdá takýto príklon ako veľmi prirodzený. Zároveň je to niečo, čo nemá – najmä vďaka roku poznačenému vraždou Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej – a tak skoro ani nebude mať v slovenskej politike obdobu.
V druhom kole sú pravdepodobne možné iba dva varianty: buď sa Čaputová stretne so Smerom, alebo s fašistami. Ak má niekto problém s takýmito intelektuálnymi skratkami, nech číta The Economist alebo niečo podobné. Toto je situácia, ktorej čelíme. Hlavný predvolebný slogan Čaputovej je „Postavme sa zlu, spolu to dokážeme“. Keď ho vidím, trochu sa mi dvíha žalúdok, nemám rád túto mýtizáciu politického života. Ide nám predsa o čo najlepšieho reprezentanta či reprezentantku krajiny, neinscenujeme ďalší diel Pána prsteňov. Čaputová však často spomína aj niečo iné, menej vzletné: hovorí, že Slovensko stojí v tejto chvíli na križovatke. S tým úplne súhlasím. Ukázalo sa totiž, že už nejde o to, či si vieme zvoliť za prezidentku ženu, či ide v tomto kole o pánsku či dámsku volenku. Pevne verím, že toto rozhodovanie už máme za sebou. Teraz ide o to, aké hodnoty tento človek reprezentuje, či už je to na Slovensku také sprofanované slovo slušnosť, alebo i len obyčajná profesionalita, poctivosť a úcta ku všetkým občanom, akejkoľvek rasy a sexuálnej orientácie. Možno to znie ako vec, ktorá by mala byť v roku 2019 samozrejmosťou, ale na Slovensku stále nie je. A napriek tomu, že prezident či prezidentka majú obmedzené kompetencie, táto voľba povie o Slovensku veľa. Nielen o tom, akou krajinou dnes je, ale najmä o tom, akou krajinou by jedného dňa chcelo byť.
Autor je šéfredaktor angažovaného mesačníka Kapitál.