Volby nejsou križovatkou jen pro Slovensko, ale i pro levici

Prezidentské volby mohou v případě neúspěchu levicového kandidáta Eduarda Chmelára předznamenat konec slovenské levice.

Prezidentská kampaň na Slovensku vrcholí, pomaly sa rysujú favoriti volieb a ukazuje sa, ako je Slovensko rozdelené. Pokiaľ sa táto kampaň však niečím zapíše do dejín, tak to bude šialenými prieskumami.

Pred pár mesiacmi sa na Slovensku rozbehla prezidentská kampaň. V tomto článku by som ju chcel trochu priblížiť a poukázať na miesto slovenskej ľavice v nej. Pre ľavicu sa tieto voľby možno nejavia ako dôležité, ale ukázali na niečo, čo môže byť predzvesťou jej konca.

V zajatí „marketingokracie“

Na Slovensku, ako to je už zvykom aj v iných liberálnych demokraciách, marketingové agentúry za pomoci médií vytvoria zopár dobre zabezpečených kandidátov. Tí spravidla volajú po personálnej zmene vlády, v lepšom prípade hovoria o nejakých maličkých reformách, v tom najhoršom plánujú „neoliberálny“ obrat po vláde nejakej sociálne demokratickej strane, na ktorú sa nalepilo počas jej vládnutia viac korupcie ako je zdravé a prijateľné.

je na zváženie pre každého ľavicovo uvažujúceho voliča, či dá radšej hlas slovenskej Hillary Clintonovej, alebo slovenskému Berniemu Sandersovi

Ukážkovým príkladom takéhoto kandidáta sa v tohtoročných prezidentských voľbách stala Zuzana Čaputová, ktorej v závese sekundoval Robert Mistrík. Ten po tom, ako preinvestoval na kampaň pol milióna eur, sa vzdal v jej prospech. Kampaň týchto dvoch kandidátov bola až na drobné rozdiely takmer identická. Obaja kandidáti sú zástupcami stredopravého politického spektra, ktoré tvorí hlavný prúd opozície proti koalícii na čele s národne sociálnym Smerom-SD. Konflikt, ktorý medzi týmito kandidátmi vznikol, bol na prvom mieste konfliktom medzi starou opozíciou v podaní „neoliberálnej“ SaS a konzervatívnej OĽaNO, ktoré ohrozuje nastupujúca liberálna koalícia Progresívne Slovensko a SPOLU, ktorá až nápadne pripomína Macronovu En Marche!.

Samozrejme, na tomto celom by nebolo nič zlé, predsa žijeme v demokratickej spoločnosti a kandidovať môže každý. Problém nastáva až v momente, keď je férová súťaž narušená, pretože to, že sú voľby slobodné neznamená, že sú aj férové. A toto narušenie neférovosti sa počas kampane začalo ukazovať neustále zreteľnejšie a zreteľnejšie.

Najvážnejším problémom je nevyvážený priestor pre kandidátov v médiách a prieskumy, ktorými je určované kto je a kto nie je relevantným kandidátom skôr, ako sa vôbec mohla odohrať nejaká politická súťaž. Bez dôkazov je absolútne zbytočné uvažovať či za to médiá dostávajú zaplatené, alebo to robia z vlastnej vôle. To však na fakte, že sa to deje nič nemení, teda pokiaľ niekomu nepríde čudné, že pani Čaputová dostala v hlavnej politickej relácii jednej spravodajskej televízie miesto trikrát za sebou. Ešte veľavravnejšími sú však novinári, teda keď ich ešte vôbec možno tak nazvať, z aktuality.sk a Denníka N. Tí už objektivitu a vyváženosť hodili úplne za hlavu, a očividne si pomýlili prácu žurnalistu s členstvom v Čaputovej predvolebnom tíme. Možno by im bolo treba pripomenúť, že narušovanie objektivity je rovnako neslušné ako korupcia, ale to je im očividne jedno. Ak stojíte na ich strane barikády, môžete si pokojne aj krátiť dane a nikto vám nič nepovie.

O nič lepšie však na tom nie je ani denník Pravda, ktorý pretláča naopak kandidáta Smeru-SD, Maroša Šefčoviča, ktorého marketingová kampaň v gýčovitosti s tou Čaputovej v ničom nezaostáva. Ten sa v priebehu mesiaca po vzore svojho predsedu stihol z bruselského liberálneho byrokrata zmeniť na obhajcu slovenskej tradičnej rodiny. O „autentickosti“ jeho názorov snáď môže svedčiť to, že ešte donedávna v Bruseli zastupoval frakciu „socialistov“, ktorá má úplne opačné názory. Ešte vtipnejším príkladom môže byť varovanie „liberálnej“ strany SaS, ktorá pred Šefčovičom v duchu pravicového populizmu, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani Orbán, varuje konzervatívneho voliča: „Ako sociálnemu demokratovi, ktorý pôsobil vo frakcii európskych socialistov, sú mu srdcu blízke názory, ktoré miesto tradičnej rodiny kladú na piedestál toleranciu k inakosti. Dúfame, že veriaci občania na Slovensku Šefčovičovo žonglovanie so svetonázorom pochopia len ako účelový marketing prezidentského kandidáta, ktorý sa nechal nominovať mafiou a teraz sa im vtiera do priazne,“. Záhadou ostáva aj to, ako môže so svojím platom dvadsať tisíc eur rozumieť chudobným Slovákom, na ktorých doteraz pozeral z teplého miestečka eurokomisára.

Pokiaľ nás niečo posledné voľby vo svete naučili, tak to, že takýto druh sterilnej marketingovej kampane ľudí začína otravovať, a preto začínajú často svojich favoritov hľadať vo vodách krajnej pravice.

Bratovražedný boj“ v krajnej pravici

Zaujímavé predstavenie nám tieto voľby pripravila práve krajná pravica, ktorá do boja o prezidentský post postavila hneď troch kandidátov v podobe predsedu fašistickej ĽSNS Mariana Kotlebu, slabikujúceho nacionalistu Štefana Harabina a krajne pravicového predsedu Slovenského Hnutia Obrody, Róberta Šveca.

Na prvý pohľad je toto trieštenie pozitívne, keďže sa tak rozdelili hlasy krajnej pravice medzi troch kandidátov. Desivý moment však nastane, keď si uvedomíte, že aj napriek tomu majú prví dvaja menovaní stále reálnu šancu dostať sa do druhého kola.

Dôležité je, povedať si prečo toto súperenie vôbec nastalo. Kotleba veľmi dobre prečítal pravdepodobný úmysel Harabina postaviť sa po voľbách, ak ich nevyhrá, na čelo novej strany. To je, samozrejme, pre ľudákov existenčný problém, tak Kotlebovi neostalo nič iné ako kandidovať, a tým pádom ísť do rizika a pokúsiť sa udržať si aspoň svoje voličské jadro. Na Harabina už naozaj čaká predpripravená strana mečiarovských zombíkov v podobe Národnej Koalície, do ktorej sa pridal aj bývalý smerácky poslanec Anton Martvoň. Ten je známy svojimi sympatiami k Tisovi. To, čo robil v tejto pseudoľavicovej strane, by bolo na inú tému.

Harabin sa ukazuje zatiaľ ako silný kandidát a je často radený medzi favoritov volieb. Pokiaľ vytiahne z týchto volieb okolo pätnásti percent a Kotleba si zachová svojich osem percent tak nás čaká celkom desivá predzvesť parlamentných volieb v roku 2020. Harabinov úspech možno pričítať najmä tomu, že nie je na rozdiel od Kotlebu, autentickým fašistom a teda je voliteľný pre väčšiu časť konzervatívnych voličov ako Kotleba. Paradoxne, pre Kotlebu v Harabinovi nakoniec nemusí vyrásť súper, ale koaličný partner. A až pri tejto, nie tak nereálnej predstave, sa začína naozajstná existenčná hrozba pre Slovensko, keďže napríklad ochota Kollárovej Sme Rodina, ktorá do volieb nasadila ďalšieho radikálne konzervatívneho kandidáta v podobe Milana Krajniaka, sa angažovať v takejto koalícii nie je tak úplne vyjasnená.

Ľavica medzi liberalizmom a konzervativizmom

Otázkou je, kde sa v tejto prezidentskej šou nachádza ľavica. Posledné roky som vždy počúval ľavičiarov, ako sa sťažujú na to, že im chýba nejaký ľavicový kandidát, ktorého by mohli voliť. Preto som očakával, že sa ľavica postaví za kandidáta z ľavicových kruhov v podobe akademika a politického analytika Eduarda Chmelára. To sa však na moje prekvapenie nestalo, a podľa všetkého je ľavica zaseknutá vo svojich detinských chorobách ešte hlbšie, ako som si myslel.

Prvé prekvapenie prišlo vtedy, keď KSS nepriamo podporila Harabina a následne tak urobila aj priamo v podobe svojho podpredsedu. Samozrejme, klamal by som, keby som tvrdil, že ma to prekvapilo, keďže táto „strana“, keď ju ešte vôbec možno tak nazvať, zapadla v národno-konzervatívnej žumpe ešte hlbšie ako jej český derivát v podobe KSČM.

Útoky však začali prichádzať aj z častí ľavice, z ktorých to bolo viac než prekvapivé. Pomyselným vrcholom sú dva články, Tomáša Profanta a šéfredaktora Kapitálu Tomáša Hučka. Druhý menovaný sa ani neunúval spomenúť, že ľavica má nejakého kandidáta v týchto voľbách a miesto toho napísal maličkú liberálnu úvahu na podporu Čaputovej, ktorú mohol miesto Alarmu pokojne uverejniť rovno v Denníku N. Ten prvý menovaný však napísal článok, v ktorom na Chmelára ako jediného použil osobnú kritiku, aj keď pri ostatných kandidátoch bol úplne vecný. Možno je načase, aby sa niektoré osobnosti ľavice pozreli na vlastné ego skôr, ako začnú šermovať tým cudzím. Takto skôr ľavica pripomína nepodarenú argentínsku telenovelu a nie politické hnutie. Keď vstupujeme na pole politického zápasu, osobné vzťahy idú bokom, pretože politika je o rovnakých postojoch a nie o vzájomnom preukazovaní náklonnosti a priateľstva. Na spoločné zápasenie v politických bojoch nemusíme byť všetci priateľmi, samozrejme, bolo by to tak lepšie, ale nutné to nie je.

Zmysel by mohlo dávať jedine keby Chmelárovi vyčítali nejaké postoje, lenže v tomto ohľade pri dnešnom rozložení spoločenských síl, mu v tomto naozaj nie je veľmi čo vyčítať. Chmelár stojí dlhodobo a stabilne za svojimi názormi a hodnotami. Uvedomuje si vážnosť klimatickej zmeny a považuje ju za najvážnejšiu tému, ba čo viac, uvedomuje si aj potrebu prekonania kapitalizmu, ak chceme vytvoriť klimaticky spravodlivú spoločnosť. Dlhé roky sa zúčastňuje na rôznych protestoch, či už to boli protifašistické pochody, alebo protivojnové demonštrácie. Podieľal sa na petícii, ktorá viedla k zrušeniu povinnej vojenskej služby, a dalo by sa pokračovať aj ďalej. Od začiatku kampane je otvorený a nezavádza ľudí prehnanými sľubmi, na rozdiel od ostatných kandidátov. Jeho kampaň sa skladá väčšinou z malých príspevkov a je teda skutočne ľudová, za čo platí omnoho menším priestorom v médiách ako ostatní kandidáti.

Aj keď posledné prieskumy mu nedali veľké šance, treba si pripomenúť, že voľby nikdy neskončia podľa prieskumov. A aj keď nepostúpi do druhého kola, pre ľavicu je dôležité, aby jej kandidát nazbieral v týchto voľbách čo najviac hlasov, keďže to môže určiť to, akú úlohu zohrá v nastávajúcom divokom období, ktoré Slovensko čaká. Ak chce ľavica vytlačiť zo svojho priestoru svoju vlastnú karikatúru v podobe vládneho Smeru-SD, musí si pripísať čo najlepší výsledok. Preto je na zváženie pre každého ľavicovo uvažujúceho voliča, či dá radšej hlas slovenskej Hillary Clintonovej, alebo slovenskému Berniemu Sandersovi, pretože na taktizovanie bude priestor v druhom kole. V tom prvom treba voliť podľa politického presvedčenia.

Autor je novinář.

 

Čtěte dále

Ochrana soukromí | Vaše údaje jsou u nás v bezpečí! OKZajímají mě cookies

Společně tvoříme mainstream! Podpořte nás.
close-image