Ženy sa stávajú silnejšími, muži pradú ako mačiatka

Rozhovor s instruktorkou Hanou Moravčíkovou o fyzické výdrži, odolnosti vůči zimě a metodě Wima Hofa.

Hana Moravčíková je jednou ze dvou instruktorek, které v Česku a na Slovensku vyučují metodu Wima Hofa, držitele 26 světových rekordů v oblasti fyzické výdrže a odolnosti vůči zimě. Hof údajně objevil způsob, jakým v době kamenné lidstvo přežívalo dlouhé doby ledové, stačí v sobě tento potenciál objevit.

Na instruktorském kurzu u Wima Hofa jste byla jediná žena?

Na úplne prvom kurze – základnom týždennom, ktorým som prešla v Poľsku – som skončila v skupine ako jediná žena s dvadsiatimi mužmi, ale vo zvyšných dvoch skupinách bolo zastúpenie žien aspoň štvrtinové.

Dalo by se čekat, že to bude čistě maskulinní prostředí – samí „ledoví muži“, co si potřebují něco dokazovat. Bylo to tak?

Áno, na prvý pohľad by sa to tak mohlo javiť a v niektorých momentoch to tak aj naozaj je, ale vo všeobecnosti sa muži hlavne počas dlhších kurzov metódy Wima Hofa v správaní trochu menia. Jeden inštruktor raz povedal, že ženy sa na kurzoch stávajú silnejšími a muži otvorenejšími a citlivejšími. Presne tak to mám za posledné dva roky odpozorované aj ja. Muži na kurzoch často plačú, uvedomujú si svoju telesnú zraniteľnosť a to, že sila je koncept, ktorý často nič neznamená – stáva sa, že muž vo forme, ktorý pravidelne cvičí rôzne druhy pohybových aktivít, chlad zvláda horšie ako útla žena v strednom veku, ktorá s ľadom a cvičením nemá veľa skúseností.

Muži na kurzoch často plačú, uvedomujú si svoju telesnú zraniteľnosť a to, že sila je koncept, ktorý často nič neznamená.

Muži síce nachádzajú aj svoje nové silové a vytrvalostné hranice, ale takisto nový rešpekt pre svoje vlastné telo alebo pre telá ostatných. Metóda je veľmi fyzická, ale stúpa aj na naše emocionálne a mentálne pedále, takže hlavne muži, ktorí v sebe niečo dlho potlačovali, neplakali, neanalyzovali alebo nereflektovali, istým spôsobom explodujú, uvoľnia sa, vyplačú, vyrozprávajú, kontemplujú… Po skoku do ľadovej vody občas z eufórie revú ako levy a po dýchacích cvičeniach niekedy pradú ako mačiatka.

A co ženy? Jak reagují na styk s extrémním chladem a v jakém smyslu se podle vás stávají „silnějšími“?

Sama som pred rokom hľadala odpoveď na túto istú otázku, aj keď ešte v trochu špecifickejšom znení – prečo sa ženy boja chladu o toľko viac ako muži? Prečo je na kurzoch metódy o toľko viac mužov ako žien? Po rozoslaní dotazníkov, ktoré vyplnili desiatky žien praktizujúcich metódu, som zistila, že kameňom úrazu je sebavedomie. Ženy ho majú vo všeobecnosti nižšie ako muži, sú vedené k prejavovaniu zraniteľnosti a slabosti, zatiaľ čo muži sú vedení skôr k odvahe a sile. Práve preto si na ľad často trúfnu, aj keď sa na to necítia, zatiaľ čo ženy si bez výčitiek svedomia povedia, že „to je nie je pre ne“, že je to príliš náročné. Zoči-voči ľadovej vode si ale muži nevedú lepšie ako ženy. Sily sú vyrovnané. Hneď ako sa ženy vyzlečú a postavia pred dieru v zamrznutom jazere, sú rovnako odvážne odhodlané vojsť do nej, uvoľniť sa chlade a užiť si to. Najťažším rozhodnutím je naozaj odhodlať sa to skúsiť. Práve to je jeden z najlepších výstupov, aké má táto metóda pre ženy – pri ľadových kúpeľoch sa presvedčia, že dokážu veci, na ktoré by si predtým nikdy netrúfli. A práve v tom zmysle sa stávajú silnejšími. Sú odvážnejšie a viac si veria. S inštruktorkou metódy Miškou Davidovičovou preto chystáme 24. marca v Prahe workshop čisto pre ženy, kde budú mať možnosť skúsiť si metódu v ženskom kruhu, čo im pomôže uvoľniť sa a dať priechod strachu, smútku, hnevu aj zakuklenej odvahe.

Nemáte někdy problém s muži, kteří si na kurzu chtějí něco dokazovat?

Je pravda, že vždy sa nájde niekto, kto má chuť dokázať všetkým, že to dokáže bez väčších problémov alebo že to dokáže lepšie ako ostatní, ale je to len veľmi, veľmi malé percento ľudí. Niektorí sa naozaj precenia, ale ja im to vlastne ani nemusím pripomínať – odpoveď tela príde okamžite v podobe silnej triašky, neschopnosti obliecť sa, zaviazať šnúrky… Skrátka strata kontroly. Chlad môže byť veľmi prínosný, ale je aj veľmi prísny a človek vďaka tomu rýchlo pochopí, kto je vo vzťahu chlad – človek na koni. Myslím, že len málokto sa precení viac ako raz.

Hodně mediální pozornosti se zaměřuje na postavu Wima Hofa samotného. Jaký jste měla dojem z jeho vedení kurzu?

Wim vedie už len veľmi málo kurzov. Má stabilne vystavanú sieť inštruktorov s rôznymi úrovňami, ktorí kurzy vedú. Tí najskúsenejší vedú spolu s Wimom aj kurzy pre budúcich inštruktorov. Wim sa najčastejšie venuje vedeniu dýchacích cvičení. Má silnú osobnosť – často ju je aj počuť, vyvoláva rešpekt, ale aj dôveru. Dýchacie cvičenia, ktoré vedie, ľudí vyburcujú. Odovzdávajú sa jeho vedeniu, dýchajú v rytme, ktorý určí, počúvajú jeho hlas, hudbu, jeho hru na gitare a ťažko popísateľný, maximálne uvoľnený spev. Jeho štýl učenia je presne taký – uvoľnený, hravý, ale berie ľudí na alebo dokonca za svoje doterajšie hranice, či už je to v chlade, alebo na karimatke pri dýchaní.

Wim Hof měl dost pohnutý osud: jeho první manželka trpěla schizofrenií a v roce 1995 spáchala sebevraždu. Sám říká, že metodu vyvinul mimo jiné jako způsob, jak si udržet mentální zdraví. Jaký efekt má podle vás jeho metoda na psychiku?

Wimova manželka mala ťažké depresie, z ktorých sa nevedela dostať. Aj to dnes okrem iného Wima ženie vpred, aby metódu šíril stále ďalej. V súčasnosti sa na ňu totiž obracia práve množstvo ľudí, ktorí v nej nehľadajú spôsob, ako si zvýšiť športovú výkonnosť alebo posilniť imunitu, ale ako sa vyhrabať z mentálneho dna, depresií, smútku, úzkostí, slabosti… Z pozorovaní vidím, že metóda naozaj prináša úľavu aj po tejto stránke. Nie je to však liek, je to iba nástroj. Chlad človeku vyrazí z hlavy všetky myšlienky a istým spôsobom ho „reštartuje“. Dýchanie zasa uvoľňuje uskladnené alebo „zaseknuté“ emócie. Niekedy je plač ľudí po dýchaní naozaj srdcervúci, ale je to odrazový mostík, maximálne uvoľnenie, zmierenie sa s tým, čo prišlo alebo prichádza.

Metoda vykazuje měřitelné výsledky, avšak vzdáleně vychází z meditační techniky Tumo, která má kořeny v tibetských praktikách. Vidíte v metodě nějaký zásadní spirituální rozměr, nebo ji chápete pouze jako zdravotní cvičení?

Metóda je o veľmi silnom prepojení tela a mysle. Stará sa o jedno aj o druhé a nevníma ich ako dve oddelené entity. Má rozhodne emocionálny a mentálny rozmer. Koncentračné a dychové techniky majú veľký vplyv na hormonálny systém, na produkciu látok, vďaka ktorým sa cítime dobre, pokojne, šťastne. Táto metóda dnes oslovuje toľko ľudí, pretože vychádza z vedy, nie z náboženských smerov alebo ezoteriky. Každý človek je ale originál, a preto si v nej každý nájde niečo iné. Pre mňa osobne sa dychové i chladové cvičenia začali ako čisto fyzická skúsenosť, a tak tomu bolo dlhé mesiace. Až časom, keď som sa v chlade a pri dýchaní dokázala maximálne uvoľniť, začala som vnímať aj to, čo tieto cvičenia so mnou dokážu urobiť po mentálnej stránke.

Napsala jste knihu Učeň ľadu. Co vás tedy led naučil?

Ľad ma naučil, že človek je zrodený na symbiózu s prírodou, s akýmikoľvek jej prejavmi. Uvedomila som si, že moje telo je odolnejšie a silnejšie, ako som si myslela, ale takisto som zistila, že chladu v skutočnosti odolávať netreba. Je dôležité zžiť sa s ním, nepovažovať ho za prekážku, ale za tréningový priestor, za niečo, čo ma môže posunúť ďalej, vyzbrojiť, posilniť, zoceliť, ale súčasne za niečo, čo človeku dodá pokoru a rešpekt.

 

Podpořte nás

Společně tvoříme mainstream! Podpořte Alarm.

 
Čtěte dále

Ochrana soukromí | Vaše údaje jsou u nás v bezpečí! OKZajímají mě cookies

Společně tvoříme mainstream! Podpořte nás.
close-image