Články týkajúce sa finančného dotovania živočíšneho priemyslu sa takmer neustále objavujú v českých aj slovenských médiách, či už dotácie prichádzajú z EU alebo smerom od štátu. Sú reakciou na úpadok „výroby“ mäsa, mlieka či iných živočíšnych produktov na štátnej úrovni. Ten nie je spôsobený znižujúcim sa dopytom po daných produktoch (ako zvádza interpretovať tento fakt u mnohých obhajcov práv zvierat), ale skôr otvoreným trhom, ktorý uprednostňuje väčších a silnejších hráčov, schopných vyrobiť viac a predať za menej. Sebestačnosť napríklad Slovenska je v tejto oblasti v podstate zničená, keďže konkurovať cenou obrovským prebytkom Nemecka, Holandska, Dánska či Írska a Veľkej Británii je nemožné. Z hľadiska počtu celosvetovo zabitých a vykorisťovaných mimoľudských zvierat sa teda mnoho nemení.
Tradícia negatívnych externalít
Keďže živočíšny priemysel krachuje, štát zasahuje a prichádzajú na rad dotácie. To je v určitých prípadoch v silnejúcom voľnotržnom prostredí samozrejme v poriadku. Namietať by mohli snáď len ortodoxní zástancovia neoliberálnej ideológie, ktorí zabúdajú, že vždy existujú aj tzv. nepriame, skryté dotácie – poloha, prírodné podmienky, prírodný kapitál ako ropa atď. Ak však dochádza k dotáciám do priemyslu tak deštruktívneho voči životnému prostrediu, je namieste, aby si štát aj EÚ položili otázku, prečo podporovať odvetvie vyžadujúce obrovské množstvo zdrojov a produkujúce extrémne množstvo negatívnych externalít. Na otázku prečo môže existovať niekoľko neprekvapivých odpovedí – zvyk, tradícia, byrokracia. Jednou z nich – a zrejme dosť podstatnou –je však aj prepojenie osobných záujmov politikov s vedením spoločností v živočíšnom priemysle, ktorým sa financie hodia. Korupcia spojená s dotáciami je ale problémom na iný článok. Takisto politická sila poľnohospodárov pri štrajku asi nie je úplne zanedbateľná.
Zrušenie dotácií do živočíšneho priemyslu privítajú aj zamestnanci, ak sa im ponúkne práca v progresívnom rastlinnom sektore.
Negatívne dopady na životné prostredie pochádzajú síce aj z poľnohospodárskej rastlinnej výroby (chemizácia, strata biodiverzity…), no živočíšna je na tom jednoznačne horšie. Zároveň sú negatíva často prenášané z bohatších zemí na tie chudobnejšie a ani zďaleka to neplatí už len vo vzťahu globálneho Severu ku krajinám globálneho Juhu. Zrejme nie jediným prípadom je dánska firma, ktorá založila veľkochov prasiat na západnom Slovensku. Mäso mimoľudských zvierat vyváža domov, zatiaľ čo zničené životné prostredie ostáva mimo ich územie. Nadmerné množstvo močovky otrávilo vzduch, pôdu aj spodnú vodu. Tento princíp prenášania negatívnych externalít na chudobnejšie krajiny je súčasnej globálnej neoliberálnej ekonomike vlastný.
Živočíšne farmy na pokraji krachu
Ako sa teda z hľadiska oslobodenia mimoľudských zvierat postaviť k otázke dotácii živočíšneho priemyslu a zároveň neprepadnúť neoliberálnej propagande o všemocnosti trhu prestupujúcej vegánske hnutie? Nedotujme deštrukciu, dotujme život! Tlačme na štát, aby financoval čo najviac rastlinné a ekologické poľnohospodárstvo, aby dotoval výskum nových metód etickejších k prírode aj divokým živočíchom. Je nutné posielať odkaz, že je treba zamerať sa na poľnohospodárstvo, ktoré má budúcnosť a schopnosť uživiť oveľa väčšie množstvo obyvateľov na menšom území. Sebestačnosť prichádza s podporou vegánskeho stravovania, čistého životného prostredia a tým pádom zdravého obyvateľstva a stráca sa štátnou inštitucionalizáciou vykorisťovania. Stovky fariem sú na pokraji krachu, čo znamená aj stratu mnohých pracovných miest. Zrušenie dotácií do tohto nezmyselného priemyslu privítajú aj zamestnanci, ak sa im ponúkne práca v progresívnom rastlinnom sektore. Alebo poznáš niekoho, koho snom je pracovať ako kat na bitúnku? Výskumy ukazujú, že takých mnoho nebude.
Samozrejme je za tým istá dávka naivnosti, všetci vieme, že minimálne na Slovensku je možnosť akéhokoľvek progresívneho kroku na poslednom mieste za všetkými kauzami a hádkami vo vláde. Preto nespoliehajme len na politikov a ich sľuby, tí musia pocítiť tlak. Dúfajme, že ten tlak nebude iniciovať nacionalistické hnutie s ich pokrútenou predstavou sebestačnosti a samostatnosti. Je najvyšší čas chopiť sa šance a ponúknuť alternatívu pre obyvateľov – ľudských aj mimoľudských –, ktorou je ukončiť nezmyselné plytvanie financiami aj prírodnými zdrojmi na záchranu umierajúceho priemyslu a ponúknuť ľuďom dôstojnejšiu a etickejšiu prácu.
Autor je student enviromentálních studií.