Deň otvorených dverí


Smí poslankyně vstoupit do parlamentu s kojencem v šátku? Na Slovensku to může být problém.

Cestu poslankyni Simone Petrík na hodinu otázok v slovenskom parlamente zahatali ochrankári. Poslankyňa niesla v šatke päťmesačnú dcérku. Päťmesačné dieťa sa v okamihu vypudenia z tela matky stáva podľa zvyklosti západnej spoločnosti individuálnym jednotlivcom. Vyvíja sa nezávisle od matky, v teple čerstvo vypranej zavinovačky miznú jeho prirodzené reflexy. Odpružené nárazy kočíku na kamenitej ceste, na rozbitom chodníku, posledné záblesky panensky čistej krajiny. Dieťa kŕmené umelou výživou v pravidelných intervaloch sa stáva dokonale programovateľným kyborgom, zvyšky jeho živočíšnej podstaty – jeho krik – je umlčaný kusom sterilnej gumy. Ak sa i napriek nastoleniu dokonalých podmienok vzpiera, je na čase ho preprogramovať pomocou metódy doktora Estivilla. Nechať ho vyplakať až po bod absolútnej rezignácie. Následne bude takýto jedinec vďačný za každý kúsok naprogramovanej starostlivosti. Stáva sa ultraprenosným, starať sa o neho môže takmer ktokoľvek. Všetci si ho užívajú, všetci sa ním potešia. Do doby, kým „nehnevá“ len ticho leží v postieľke ako pestún pri televíznom seriáli. Matka je od tohto okamihu nepotrebná, nadbytočná, bola len prostriedkom. Má dokonalé dieťa, vyvíjajúce sa podľa tabuliek. Mala by sa v ideálnom prípade vrátiť do práce. Do práce, ktorú by mohli vykonávať stroje. Po pracovnej dobe narazí na internet na správu o poslankyni Simone Petrík dobýjajúcej sa s dieťaťom v náručí do parlamentného pléna. Reakcia matky je odmietavá: „Dieťa predsa do parlamentu/kaviarne/školy nepatrí! V šatke sa mu kriví chrbát, kojenie a pobyt u matky ho zbytočne rozmaznáva a matku rozptyľuje pri vykonávaní mandátu, v parlamente je nainštalované nevyhovujúce klimatizačné zariadenie…“ Do pléna, zdá sa, smie vstúpiť len poslanec samotný.

Spoločnosť lovcov a zberačov možno pripodobniť k spoločnosti „po práci“ (postpracovnej spoločnosti) – pri fungovaní plne automatizovanej výroby a zavedení nepodmieneného základného príjmu.

V reakcii na incident prirovnal poslanec Ľuboš Blaha svojho názorového oponenta Igora Matoviča k „malému dieťaťu“, ktoré slovami Blahu „vyrušuje, predvádza sa a infantilne bľaboce.“ Na svete dokonca neexistuje dieťa, ktoré by tieto prejavy demonštrovalo s takou intenzitou ako Matovič, známy svojimi nevyberanými výrokmi, čím „narušuje dôstojné rokovanie parlamentu“. Bohužiaľ, dospeli sme do bodu, kedy deti vnímame ako exotické, neprispôsobivé druhy. Rovnako ako iné marginalizované skupiny, je nutné ich vytlačiť na okraj, aby nenarušovali výkon zvykového práva. Toto právo by sa po vstupe detí staršieho než kojeneckého veku do pléna rozhodne premenilo. Deti túžia byť súčasťou sveta do ktorého sa narodili. Ich reč je však prekladaná ako ozveny narušiteľa, nečitateľná a agresívna.

Poslanci na videozázname z predmetného dňa rokujú už s účasťou poslankyňou Simonou Petrík o možnosti prítomnosti malých detí v parlamente, slovami poslankyne Nicholson „neodlučiteľných od matky“. Bugár vyčíta Simone Petrík medializáciu udalosti a odporúča jej do budúcnosti vybaviť pobyt cudzej osoby dopredu priamo u neho, poprípade podať procedurálny návrh. Obe možnosti však nutne implikujú vpustenie poslankyne do parlamentu. Integrovaný biely muž Bugár (zástupca maďarskej menšiny) odporúča návštevu priamo u seba, „hore“ – v kancelárii mimo plénum. „Špeciálne požiadavky“ možno teda presadiť len prostredníctvom ťažko pochopiteľnej spleti byrokratického aparátu v intenciách rokovacieho poriadku alebo prosbou z poníženej pozície v ústraní. Mnohí poslanci sa počas rozpravy demonštratívne smejú, požadujú prechod k „závažnejším otázkam“. Slovami Bugára: „Chcela prísť do parlamentu s deckom.“ Pejoratívne „decko“ následne ešte pár krát zopakuje a dieťati navrhne návštevu Národnej Rady počas dňa otvorených dverí.

Nežná verzia prekarizácie

V knihe Koncept kontinua autorka Jean Liedloffová popisuje tradičný spôsob života prírodných národov, ktorého sú deti a batoľatá neoddeliteľnou súčasťou. Pobyt malého dieťatka v šatke umožňuje matke zapojiť sa do každodenných pracovných činností s takmer rovnakou intenzitou ako pred pôrodom. Zároveň sú tak naplnené základné potreby novonarodeného dieťaťa; blízkosť matky a zdroja potravy – matkinho prsu. Tehotná poslankyňa slovenského parlamentu za libertariánsku SaS Lucia Nicholson plánuje po pôrode vykonávať mandát, rovnako ako Petrík, so svojím dieťaťom v šatke. Nicholson to považuje za možnosť ukázať skĺbenie práce a rodičovstva, ktoré je podľa slov Petrík v súkromnom sektore už možné. Tlak na návrat žien do „normálu“ po boku svojich potomkov je nežnou verziou prekarizácie v emancipačnom závoji.

Separačné praktiky smerujúce k preprogramovaniu vrodených reflexov kojencov nútia ľudské spoločenstvo upustiť životného štýlu lovcov a zberačov viac, než je to nutné. Práve spoločnosť lovcov a zberačov možno pripodobniť k spoločnosti „po práci“ (postpracovnej spoločnosti) – pri fungovaní plne automatizovanej výroby a zavedení nepodmieneného základného príjmu. Čomu by sa ľudia v takejto spoločnosti venovali? Mnohí by rozšírili svoju rodinu a venovali by sa primárne svojim deťom. Deti by sa tak stali hlavnou náplňou času svojich rodičov. Tie deti, ktoré nevnímajú súčasný zrýchlený tok času, nemajú potrebu nikam sa náhliť, prípadne zisťovať, aký dlhý úsek uplynul od počiatku hry a čo všetko je na dnes ešte naplánované. Do pléna by poslanci už nedobiehali na poslednú chvíľu a telesne postihnutá poslankyňa Silvia Petruchová by už nikdy nemeškala, ani za predpokladu plne automatizovanej bezpečnostnej prehliadky jej osobných asistentiek – Petruchovej integrálnych súčastí.

Autorka je umělkyně.
přispěj MEZERA
 

A2LARM