Boj proti extremismu demokracii nezachrání


Rostoucí vliv neofašismu na Slovensku zastaví jedině politické řešení jeho sociálních a ekonomických příčin. Neustálý boj proti jakémukoli „extremismu“ je kontraproduktivní.

Pojem extrémizmus patril za uplynulý rok medzi jedno z najpoužívanejších slov, ktoré sa objavovali v novinových titulkoch či vo vyjadreniach politikov v slovenskom priestore. Po voľbách do parlamentu na začiatku tohto roku, v ktorých po prvý krát od štyridsiatych rokov minulého storočia uspela fašistická strana (Ľudová strana Naše Slovensko) začíname stále viac počúvať o nutnosti boja proti extrémizmu, o protiextrémistických stratégiach či o prevencii voči extrémizmu v rámci vzdelávacieho procesu. Problémom však je, že pojem extrémizmus sa po tomto krátkom čase jeho intenzívneho používania stihol rozplynúť vo vzduchoprázdne.

Řešení příčin namísto postihů

V nadpisoch článkov sa dozvedáme o pravicových extrémistoch, o extrémistoch z Islamského štátu, či o extrémistoch z hnutia Antifa. Na jednu úroveň sa takto zvolenou rétorikou dostávajú fašisti, antifašisti, islamistickí teroristi, pacifisti, anarchisti, ochranári prírody či dokonca parašutisti. Napriek tomu, že sa tento pojem vo všeobecnosti charakterizuje ako súbor prejavov či konania vychádzajúceho z ideológii nepriateľských voči demokratickému usporiadaniu, sú ním paradoxne v jednom a tom istom čase označované protidemokratické hnutia a zároveň hnutia radikálne demokratické. V jednom čase tento pojem zaznieva z úst ľudí snažiacich sa bojovať proti prejavom fašizmu, inokedy z úst mainstreamových politikov, ktorí sa vyhraňujú voči krajnej pravici, no sami používajú slovník xenofóbnych agronáckov.

Potrebujeme nevyhnutne konštruktívnu akciu, ktorá verejnosti ponúkne solidárnu alternatívu voči súčasnej tragickej slovenskej realite.

Výsledkom toho je, že želaný účinok používania tohto pojmu dospel k totálnej devalvácii. V krajine, kde nie sú jasne vytýčené politické hranice, kde už dávno nikto nevie, čo je ešte dobro a zlo, a kde samotní vládni aj opoziční politici začínajú vo svojej rétorike útočiť na utečencov, Rómov a ďalšie menšiny, sa pojem extrémizmu stáva úplne prázdnym a kontraproduktívnym. Začali ho preberať samotní neofašisti, ktorí ním označujú Rómov z osád, homosexuálov a názorových nepriateľov. Vzniká tu dokonca istá hrdosť pre toto označenie, ktorá sa čím ďalej tým viac spája s pátosom ilegality, protisystémovosti a vzdoru proti establishmentu v intenciách nacionalistického programu. Mottom a nástrojom oslovovania širokej populácie zo strany krajnej pravice sa stalo: „Ak sme označovaní za extrémistov len preto, že chceme dobro pre tento národ, potom sme hrdí na to, že sme extrémisti.“

Boj proti extrémizmu má podľa niektorých znamenať boj za zachovanie demokracie. Demokracia má vraj právo brániť sa. Najpodstatnejšou otázkou, ktorá až tak často nezaznieva, je, voči čomu sa chce vlastne brániť a akým spôsobom sa má brániť? Tými najčastejšími receptami boli v poslednej dobe návrhy na sprísnenie zákonov o zhromažďovacom práve, snaha o zákaz neofašistickej symboliky či branie deciek na vzdelávacie výlety do koncentračných táborov. Žiadne návrhy na konštruktívne riešenie situácie desiatok tisíc ľudí žijúcich pod hranicou chudoby. Žiadne obmedzovanie vplyvu finančných skupín, ani náznak vôle pre smerovanie k princípom ekonomickej demokracie. Ani náznak snahy o sebakritiku a prevzatie zodpovednosti voči frustrovaným ľuďom. Iba reštrikcie a zákazy, ktoré sú v konečnom dôsledku prítomné v legislatíve našej krajiny už dnes, no napriek tomu nevedia zabrániť pochodom fašistov ulicami, nevedia zabrániť vzniku fašistickej strany a jej kandidatúre do parlamentu. Nevedia zabrániť ani používaniu modifikovaných symbolov Hlinkovej gardy či používaniu jej uniforiem, pretože podľa polície je nutné zdvihnúť pravú ručičku do výšky očí v správnom uhle a mať farbu uniformy v rovnakej farbe ako tej gardistickej, pretože inak sa vraj nejedná o propagáciu fašizmu.

Naopak, polícia je schopná pri pokuse o blokádu pochodu neofašistov Bratislavou zadržať mladé dievča preto, že drží vlajku Antifašistickej akcie. Keď človeka bijú na námestí a kričia po ňom „Dajte mu, Židovi!“, je schopná zadržať jeho, a nikoho z útočníkov. Je schopná chodiť po nociach klopať na dvere antifašistov a predvolávať ich k výpovediam pre trestné oznámenia podané verejne známymi vyšinutými náckami. Slovenská realita a policajná prax v posledných rokoch ukázali, že akákoľvek reštrikcia spojená s pojmom extrémizmus nebude mať nikdy pozitívny výsledok, a nielenže sa dotkne iba povrchných dôsledkov pred naozajstnými príčinami problému, vychádzajúcimi v prvom rade zo sociálnej a ekonomickej sféry, ktoré by mali byť riešené samotnými politikmi, ale v konečnom výsledku sa môže obrátiť najmä proti tým, ktorí chcú demokraciu v skutočnosti brániť.

Extremismus pravý a levý

Pri počúvaní večerných správ 17. novembra ma zaujal výstup redaktora televízie Markíza. Ten stál uprostred jednej z pražských ulíc a kulisu mu robili desiatky ťažkoodencov, osvetlené blikajúcimi svetlami policajných áut. Svoj živý vstup zahájil slovami: „Na tomto mieste sa uskutočnil stret antifašistov, čiže ľavicových extrémistov, s neonacistami.“ Neveril som, že sa po celej tej hlasnej spoločenskej diskusii ešte dnes v slovenských médiách nájde niekto, kto by dal na jednu úroveň neonacistov a antifašistov. A v tom som si uvedomil, že antifašisti boli vždy považovaní za exotov miesto toho, aby boli považovaní za legitímnu súčasť demokracie v krajine, ktorej moderná súčasnosť by mala stáť na pilieroch odkazu antifašistického odboja počas Slovenského národného povstania.

Napriek tomu, že mnohí z nás dlhé roky upozorňovali na nebezpečenstvo možné návratu fašistickej ideológie a boli vysmievaní s tým, že táto otázka je už dávno v rozklade na smetisku dejín, no dnes je parlamentnou realitou. Ešte dnes je boj proti fašizmu vnímaný ako boj dvoch znepriatelených táborov. Nie ako zápas o charakter našej spoločnosti, ale ako boj medzi feťákmi a chuligánmi. Ako boj, ktorý by sme v demokratickej spoločnosti mali nechať na politikov, políciu, štátne inštitúcie či orgány. Realitou je však nemohúcnosť týchto zložiek reagovať. Dôsledkom je zároveň snaha o postihovanie obidvoch týchto táborov rovnakým metrom. Výsledkom tak je, že na ľudí bojujúcich proti fašistickej ideológii a za radikálnu demokraciu vo všetkých oblastiach života je vzhliadané rovnako ako na ľudí obhajujúcich fašizmus a snažiacich sa o rozvrat demokracie.

Udržet status quo za každou cenu

Charakteristickým znakom akejkoľvek súčasnej mainstreamovej či establishmentovej snahy o boj proti ideológii fašizmu na Slovensku je snaha o zachovanie súčasného status quo. Ide o postoj, ktorý sa snaží brániť všetko to, čo zostalo z liberálnej demokracie tým, že odmietne akúkoľvek jej kritiku. Rovnako zlý je v tomto uvažovaní akýkoľvek pokus o rozvrat demokracie a rovnako zlá je i požiadavka, ktorá chce viac demokracie – radikálnu demokraciu v sociálnej, ekonomickej a politickej rovine. V konečnom dôsledku to znamená, že vo všetkej tej energii, ktorá sa venuje na hľadanie neprieteľov demokracie, sa zabúda na potrebu vlastnej sebakritiky a rozlišovanie. Pravicová časť politického spektra venovala od nežnej revolúcie toľko energie do konštrukcie slameného strašiaka návratu komunizmu, až sa jej za chrbtom, a v istých prípadoch aj v jej vnútri, zrodila reálna fašistická beštia. Na druhej strane sa slovenská „sociálna demokracia“ až tak s veľkým úsilím venovala snahe o udržanie moci pre moc, že za to bola ochotná zaplatiť aj cenu reakčného preberania rétoriky krajnej pravice, namiesto toho, aby stavala na vlastnom konštruktívnom populizme, ktorý by neopustil autentické ideály ľavice.

Slovenská spoločnosť nevyhnutne potrebuje nové vytýčenie politických hraníc, ktoré na základe reálnej politickej praxe budú schopné ako v rozprávke Roalda Dahla ukázať, kde je dobro a kde je zlo. Tie súčasné to rozlíšiť nevedia. Voči fašizmu sa naša politická a mimovládna sféra snaží bojovať spôsobom, ktorý bude ostrakizovať všetkých, ktorí nesúhlasia so súčasným status quo, bez rozdielu. Je pre ňu extrémistické rovnako hliadkovať vo vlakoch, ako aj napríklad squatovať a upozorňovať na potrebu univerzálneho práva na bývanie. Takáto absencia schopnosti rozlišovať a neschopnosť politickej imaginácie však bude fašizoidné tendencie iba posilňovať. Potrebujeme nevyhnutne konštruktívnu akciu, ktorá verejnosti ponúkne solidárnu alternatívu voči súčasnej tragickej slovenskej realite. Pre budúcnosť a dobro samotnej demokracie by však takáto snaha mala byť podporená, nie vopred zahrnutá nálepkami o extrémistickej ľavici. Dovolím si na záver citovať Martina Luthera Kinga: „Ježiš Kristus bol extrémistom lásky, prorok Ámos bol extrémistom spravodlivosti. Nejde teda o to, či sme extrémisti, ale o to, akí sme extrémisti. Sme extrémisti nenávisti, alebo lásky?“

Autor studuje filosofii.

 

A2LARM