Posledný piatok Slovensko ohromil blog Natálie Blahovej, inak poslankyne Národnej rady SR za stranu Sloboda a solidarita, v ktorom zdieľala výpoveď matky maloletého dievčaťa o násilí zo strany zamestnancov v resocializačnom centre pre drogovo závislých.
Matka dcéru nechala umiestniť v ústave na základe konzultácie so sociálnou pracovníčkou potom, čo dcéra zmenila správanie, začala vynechávať školu, a ako testy ukázali, fajčila marihuanu. Následný súd určil dobu povinného a nedobrovoľného pobytu na osemnásť mesiacov. Dieťa však už za dva mesiace od zahájenia pobytu, pri vianočnej návšteve, oznámilo matke, že bolo sexuálne zneužité terapeutom v zariadení. Peter Tománek, riaditeľ centra Čistý deň, následne rodinu osobne navštívil. Matku vytrvalo prosil, aby nepodala trestné oznámenie, ktoré by dalo ústavu zlé meno, pričom ju uisťoval, že sa už takáto situácia nebude opakovať, že vyvedie dôsledky a zamestnanec bude prepustený. Rodina sa napokon rozhodla dcéru naspäť do ústavu poslať, čo však pravdepodobne na najbližšej návšteve oľutovala. Pracovníci ústavu odmietli matku vpustiť dnu s tým, že je dieťa choré. Tá sa však natoľko bála o svoju dcéru, že vtrhla dnu a našla ju na zemi v zúboženom stave, a preto ju z ústavu okamžite odviezla. Následné gynekologické ošetrenia potvrdili sexuálny styk, dve neliečené pohlavne prenosné choroby a poškodenie maternice s trvalými následkami. Kurátorka, ktorá iniciovala umiestnenie maloletej do resocializačného zariadenia, bola o situácií informovaná, ale nijako nezasiahla, pretože sú údajne „všetky feťáčky aj tak kurvy“.
Je dôležité uvedomiť si, že práve štát a im spravovaná sieť sociálnych zariadení je tým, koho treba súdiť, a nie matka, ktorá spravila nešťastné rozhodnutie pod tlakom necitlivej sociálnej pracovníčky a neskôr pod tlakom riaditeľa ústavu.
Matka tak podala trestné oznámenie na terapeuta, avšak konanie bolo pozastavené, nakoľko páchateľ údajne nevedel, že sa jednalo o maloletú. Slovenský absurdistán tu však nekončí. Dieťa rok nezaujímalo ani ústav, ani kurátorku, ani súdy a len náhodne bolo umiestené naspäť do ústavu, keď sa po hádke s matkou rozhodlo ujsť k otcovi. Odvtedy riaditeľ aj zamestnanci bránia rodine v kontakte s dieťaťom, dokonca ju ani neinformujú o tom, kde sa dcéra nachádza. Matkine obavy sa ešte zvýšili, po tom čo sa pred bránami Čistého dňa začala stretávať s ďalšími čakajúcimi rodičmi, od ktorých sa dozvedela aj o iných dievčatách, ktoré boli zneužité zástupcom riaditeľa po podaní alkoholu s tramalom, a to tak brutálne, že jedno z nich bolo ošetrené na chirurgii (zašívali jej tam konečník). Navyše vyšli na povrch aj prípady týrania, alebo zanedbania starostlivosti.
Ťažko uveriť
V piatok, keď som prvý krát prečítala blog Natálie Blahovej, bola som znechutená, ale úprimne, zároveň som pochybovala. Blog som nazdieľala na svojom facebookovom profile, aby som vzápätí post vymazala, s tým, že uvidíme, ako sa kauza vyvinie. Nie je to preto, že by som neverila obetiam znásilnenia, ale celá situácia mi prišla natoľko fantaskná, že som nachvíľu poňala podozrenie, či sa nejedná o prekrútenie príbehu, hoci niekde vnútri som už vtedy cítila, že je to skutočne také hrozné, ako to vyzerá. A ešte horšie. Riaditeľ Tománek sa neskôr vyjadril, že k sexu naozaj došlo, ale jednalo sa o dobrovoľný „sex na rozlúčku“. Avšak nič ako dobrovoľný styk medzi zamestnancom a maloletou zverenkyňou ústavu neexistuje. Okrem vyvodenia zodpovednosti a práce na celom aparáte starostlivosti o maloletých, by sme mali začať viesť diskusiu o tom, čo znamená súhlas, a kedy je sex vlastne konsenzuálny. To, že je pre súdy na Slovensku normálne konštatovať, že štrnásťročné dievča v ústavnej starostlivosti dobrovoľne súložilo so zamestnancom, ktorý z definície veci má jasnú mocenskú pozíciu, a môže si tak sex vynucovať aj nepriamo, svedčí o fatálnom neporozumení sexuálnemu násiliu, ktoré zvyčajne vedie k obviňovaniu obetí.
Sústrediť by sme sa naopak mali na obvinenia vznesené proti ústavu a jeho pracovníkom, ktoré sú najhoršou esenciou ústavnej starostlivosti a poplašným alarmom, ktorý volá nielen po okamžitej pomoci konkrétnym dievčatám a chlapcom, ale aj po zmenách v sociálnych službách a čo najrýchlejšej deinštitucionalizácii. Je dôležité uvedomiť si, že práve štát a im spravovaná sieť sociálnych zariadení je tým, koho treba súdiť, a nie matka, ktorá spravila nešťastné rozhodnutie pod tlakom necitlivej sociálnej pracovníčky a neskôr pod tlakom riaditeľa ústavu. Hnev a znechutenie, ktorí teraz mnohí pociťujú, vrátane mňa, treba orientovať týmto smerom, a nie k rodičovi, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou jednal v dobrej viere.
Nič nie je v poriadku
Zároveň nám ostáva len dúfať, že sa z celej situácie nestane ďalšie pole pre koalično-opozičné škriepky, ale že všetci zodpovední pristúpia k veci s najväčším rešpektom a skutočnou túžbou ochrániť najohrozenejšie skupiny. Celá situácia má totiž nespočetne viac súvislostí, než len skorumpovanosť vládnej strany, ktorá za zvláštnych okolností podporila ustanovenie a prevádzku konkrétneho ústavu. Je veľká škoda, že táto kauza, ktorej sa dostáva mimoriadnej mediálnej pozornosti, zatiaľ neviedla k širšej diskusii o deinštitucionalizácií na Slovensku, až sa vlastne zdá, ako keby ústavná starostlivosť ako taká bola v poriadku, pokiaľ sa na nej nepriživujú politici a prehnití jedinci. Pravdou bohužiaľ ostáva, že prostredie totálnej inštitúcie, teda takej, v ktorej sa všetky aspekty jedincovho života podriaďujú jej pravidlám, čo je často sprevádzané izoláciou alebo obmedzením pohybu, je samo o sebe prostredím vytvárajúcim ideálne podmienky pre zneužívanie moci. Týmto smerom sa však verejná diskusia zatiaľ neuberá.
Okrem deinštitucionalizácie by sme sa tiež mali baviť o momentálne existujúcom systéme sociálnych služieb. Kurátorka, ktorá pobyt v zariadení odporučila, aby následne ignorovala podmienky, do ktorých dieťa poslala, predsa neexistuje sama o sebe, ale je súčasťou priestoru a kultúry sociálnych služieb. Totižto, keď na Slovensku chránime deti, je to vždy pred „tými druhými“ – homosexuálmi, moslimami, pedofilmi. Pritom nám vôbec nedochádza, že najčastejšie sú to rodičia, príbuzní, opatrovníci či sociálne pracovníčky, teda ktokoľvek v pozícií moci voči dieťaťu, pred ktorými je treba maloletých chrániť. Je preto škoda, že naše uvažovanie nevedie skôr k tomu, ako a či vôbec systém sociálnych služieb predchádza takýmto individuálnym zlyhaniam, alebo naopak, ako ich zakrýva, či dokonca ako pre nich vytvára priaznivé podhubie. Avšak ani týmto smerom sa zatiaľ diskusia neuberá.
Identifikovať vinníkov, ale hlavne vše riešiť v súvislostiach
Korupcia a predstava prehnitosti individuálnych osôb znemožňuje diskusiu aj o ostatných zložkách štátnej moci, ktorá ostáva nespochybňovaná, ako keby bola oprostená od ideológie a nehrozili jej skreslenia či zaujatosť. Takéto uvažovanie o štátnej moci v diskusiách má za následok ignorovanie kultúrneho aspektu rozhodnutia súdu, ktorý v minulosti ukončil trestné riadenie s pracovníkmi ústavu obvineným len na základe prehlásenia podozrivého, hoci sám súd konštatoval, že skutok sa stal. To poukazuje nie len na fatálne chybné právne rozhodnutie, ale taktiež na absenciu diskusie o konsenzuálnom sexe a s tým súvisiacou sexuálnou výchovou, ktorá by sa evidentne nehodila len na základných a stredných školách, ale aj väčšej časti policajného zboru, sudcom a riaditeľom ústavou, ktorí majú predstavu, že štrnásťročné dievča môže dať súhlas k sexu s terapeutom „na rozlúčku“.
Dobrovoľne môže mať sex iba niekto, kto je spôsobilý súhlas dať. Takýto súhlas nemôže dať niekto, kto je opitý či zdrogovaní do tej miery, že je napríklad v bezvedomí, alebo maloletá osoba (podľa slovenských zákonov do pätnásti rokov). Taktiež nie je možné považovať za vyjadrenie súhlasu minulý súhlas – takže ak už prebehol styk s danou osobou v minulosti, nejde to považovať za „voľný vstup“ aj do budúcnosti. Okrem toho je podmienkou konsenzuálneho sexu aj absencia akéhokoľvek priameho či nepriameho nátlaku či vydierania. Z toho jasne vyplýva, že nedobrovoľne inštitucionalizovaní zverenci v akomkoľvek ústave (teda v totalitnej inštitúcií), hlavne ak sú ešte aj maloletý, môžu len ťažko vydať skutočný súhlas k sexu s zamestnancom/kyňou, ktorý/á je voči nim v mocenskej pozícií. Konsenzu v sexuálnej oblasti na Slovensku nerozumejú mnohí, aj vinou absentujúcej sexuálnej výchovy, avšak ak mu nerozumie polícia a súdy, má to zásadný dopad na vymáhateľnosť práva.
Okrem tých, ktoré som spomínala, je ešte mnoho ďalších tém, ktorým by sa mohla diskusia rozvírená týmto škandálom venovať (ako napríklad slabá informovanosť o drogách, tendencia štátnych orgánov viniť obete či slut-shaming), zatiaľ to však vyzerá, že zostanú zametené pod rúškom politických ambícií a nafúknutého ega niektorých politikov. Je samozrejme dôležité identifikovať osoby podieľajúce sa na existencii a prevádzke tohto konkrétneho zariadenia, ako aj vyviesť zodpovednosť, ale bolo by naivné prepadnúť predstave, že táto situácia je ojedinelým extempore. Naopak, pozeráme sa jednak na dôsledky schátraného a každou vládou zanedbávaného sektoru sociálnych služieb a práce s maloletými, ktorý stále viac menej stojí na zatváraní ľudí do totálnych inštitúcií, namiesto intenzívnej terénnej práce a systematickej snahy o elimináciu chudoby, ako aj na dôsledok dezinformovanosti o konsenzuálnom sexe. Je teda nutné oprostiť sa od miestami populárneho presvedčenia, že sa stačí zbaviť Fica/SMERu a ako švihnutím čarovným prútikom budú po Slovensku behať šťastné a spokojné deti. K takému cieľu totiž vedie ešte dlhá a kľukatá cesta, je však jasné, že by stálo za to ju prejsť.
Autorka je socioložka.
Text vyšel zároveň na kulturně-společenském blogu Pole.