Stretnutia s Hanou Havelkovou v ostatných rokoch pre mňa predstavovali malé udalosti. Pripravovala som sa na ne. Viackrát sme sa stretli nad rukopisom Haninej pripravovanej knihy, a tak som čítala a komentovala. A aj keď sme pred sebou nemali žiadny pracovný materiál, ktorý by bolo treba prebrať, jednako pre mňa stretnutia s Hanou začínali už pred tým, ako som prekročila bránku domu Havelkovcov v Roztokách, a končili dlho potom, čo som vysadla z vlaku. Hana mala poznanie, mala názor a vedela ich jasnozrivo formulovať. A od svojho náprotivku za stolom, v záhrade či na prechádzke očakávala podobné uvoľnené sústredenie a chuť debatovať.
Transcendencia osobného
S premýšľaním Hany Havelkovej som sa stretla o mnoho rokov skôr. Poznala som ho z textov publikovaných v časopise Aspekt, ktoré sa venovali utváraniu moderného patriarchátu na pozadí nového meštianskeho poriadku v 19. storočí. Hana Havelková bola v dobe vydávania časopisu súčasťou jeho redakčného matronátu, symbolického spoločenstva žien, ktoré nad časopisom držalo záštitu. Aj na iných miestach vytvárala priestor pre prejavy „ženské sounáležitosti, které umožňují ženské jinakosti důležitou formu transcendence osobního“, ako to napísala v svojej eseji Affidamento (1999).
Jedno z východísk feminizmu spočíva v tom brať slová žien a ich skúsenosti vážne. Hana Havelková píše o tom, že to nie je samozrejmé a že aj ženy samotné často vnímajú vlastné činy a slová, akoby nemali hodnotu.
Vôbec, Hana Havelková bola osobou, ktorá spájala a pomáhala vytvárať stabilnejšie inštitucionálne štruktúry, bez ktorých sústredené rozvíjanie akademickej, intelektuálnej a verejnej činnosti nie je možné. Pôsobila v Gender Studies, Českom helsinskom výbore a viacerých zahraničných výskumných inštitúciách a redakčných radách. Zaslúžila sa napríklad aj o to, aby sa známa medzinárodná konferencia Philosophy and Social Science, zameraná na kritickú teóriu (ktorej sa Hana venovala ešte v svojej diplomovej a postgraduálnej vedeckej práci), presunula začiatkom deväťdesiatych rokov do Prahy.
Dôležitosť oboru
Nezažila som Hanu Havelkovú ako prednášajúcu, ktorej hodinami Úvodu do feministických teórií na Fakulte humanitních studií Univerzity Karlovej prešli stovky ľudí. Niekedy sa však aj štátnicové skúšanie v odbore genderové štúdiá, pri ktorom som už bola Haninou kolegyňou, stalo príležitosťou pre malú prednášku, dôležité dovysvetlenie argumentu. O to, aby gender studies neboli len súčasťou ďalších smerov štúdia, ale aby sa na FHS UK vyprofilovali ako samostatný študijný odbor na magisterskej úrovni, sa Hana Havelková podstatne zaslúžila. (Presnejšie na tieto zakladateľské momenty spomína Petr Pavlík v svojom príspevku v knihe Odvaha nesouhlasit.)
Dôležitosť už viac než pätnásťročnej existencie samostatného odboru si dnes uvedomujeme o to viac, o čo silnejšie pribúdajú útoky na „gender“. Ten Hana nechápala len ako (hocako dôležitý) aspekt individuálnej ľudskej identity, ale predovšetkým ako organizačný princíp spoločnosti, ktorý pôsobí najmä v rovine inštitucionálnej a aj symbolickej. Ako pripomenula v rozhovore s Terezou Jiroutovou Kynčlovou v roku 2019, to, čo antifeministi nazývajú „feminismus ‚genderového typu‘“ (ide pochopiteľne o pleonazmus, každý feminizmus totiž musí mať teóriu identifikujúcu príčiny genderového útlaku či nerovnosti) „jde do větší hloubky a skutečně se dotýká společenského systému a může ohrožovat patriarchální systém“.
To, čo som na Hane obdivovala vari najviac, bola jej schopnosť pomenovávať a pojmovo uchopovať. Prvýkrát som sa o nej naživo presvedčila v roku 2004, keď Hana vystúpila na bratislavskej konferencii konanej pri príležitosti desaťročnice slovenského feministického projektu Aspekt. Uvažovala tu nad premenami ženského hnutia a genderovej kultúry v ponovembrovom Česku. Okrem toho, že identifikovala protirečenie medzi zakonzervovaním genderových myšlienkových vzorcov a demografickým správaním v deväťdesiatych rokoch, v svojej prednáške sa vážne zaoberala aj feminizmom v jeho populárnych a rozptýlených podobách. O dva roky neskôr, v októbri 2006, Aspekt zorganizoval konferenciu Histórie žien, kde Hana predstavila svoje návrhy konceptualizácií postavenia žien v modernej českej histórii. Medzi príspevkami venovanými najmä biografiám žien a vybraným aspektom ženskej emancipácie pôsobil na mňa tento vyslovene teoretický príspevok ako zjavenie. Hoci bol rozsahom neveľký, ponúkol viaceré možnosti sociologickej interpretácie a explanácie výsledkov historického bádania. Chcem zdôrazniť, že tieto možnosti ponúkol ako rovnocenné prístupy k skúmaniu premeny postavenia žien v spoločnosti a očakával, že o tejto ponuke budeme živo diskutovať a prieť sa o prínosy jednotlivých prístupov.
Nanovo pomenovať svet
Sama Hana Havelková ako primárny konceptualizačný nástroj pri chápaní historických premien genderovej organizácie spoločnosti používala predovšetkým teóriu modernizácie. Aj pomocou nej sa jej podarilo mimo zjednodušujúceho antikomunistického rámca uchopiť genderovú kultúru štátneho socializmu. Výsledky jej vlastného výskumu aj výskumu tímu, ktorý viedla, boli publikované v dvoch monografiách, spolueditovaných s Liborou Oates-Indruchovou – Vyvlastněný hlas. Proměny genderové kultury české společnosti 1948–1989 (2015) a The Politics of Gender Culture under State Socialism. An Expropriated Voice (2014). V recepcii týchto poznatkov má, domnievam sa, dnes už hojne rozvinutý výskum štátneho socializmu v Československu voči Hane Havelkovej dlh.
Marilyn Frye tvrdí, že úlohou feministickej teórie je nanovo pomenovať svet. Je to odvážne a možno aj drzé podujatie. Hana Havelková dobrú intelektuálnu prácu rozhodne nepovažovala za jednoduchú a samozrejmú. V textoch z prvej polovice deväťdesiatych rokov písala o tom, že teória bez reality a realita bez teórie sú nefunkčné (ako hovoril Kant: pojmy bez nazeraní sú prázdne, nazeranie bez pojmov zasa „slepé“). Reagovala tak na pretlak teórií, vypracovaného pojmového jazyka, s ktorým sa stretávala prvá postsocialistická generácia žien (a niekoľko mužov), uvažujúca o genderových vzťahoch v svojich spoločnostiach. Teórie – a ich zástankyne a propagátorky – prichádzajúce predovšetkým z anglosaského prostredia, asi aj v dôsledku ich reziduálneho radikálno-feministického presvedčenia o univerzálnosti patriarchátu predpokladali, že pojmy a argumenty sa musia samozrejme ujať aj v bývalých sovietskych satelitoch. Hana tomuto tlaku na preberanie pojmov, ktorých stavbu a pôsobnosť nepreskúmame, ale budeme hľadať len konkrétne príklady, ktoré by už existujúce pojmy len exemplifikovali a potvrdzovali ich platnosť, svojím vytrvalým myslením vzdorovala.
Keď pre svoj znovuobjavený záujem o skúsenosti žien a o ich písanie použila termín talianskych filozofiek affidamento, použila ho pre označenie praxe, ktorá bola v českom i slovenskom kontexte v deväťdesiatych rokoch nová, a to praxe feminizmu. Jedno z východísk feminizmu totiž spočíva v tom brať slová žien a ich skúsenosti vážne. Hana Havelková v rovnomennom texte píše o tom, že to nie je samozrejmé a že aj ženy samotné často vnímajú vlastné činy a slová, akoby nemali hodnotu, dopad či neboli dostatočne závažné. Význam a hodnota slov a činov vznikajú v obehu a výmene samotnej. Preto, aby nejaké slovo získalo váhu, musí byť zopakované, argument musí byť znovu prečítaný a opätovne vyslovovaný.
Radosť z poznávania
Na začiatku tohto semestra sme so študentkami a študentmi na kurze o dejinách feministického myslenia, ktorého „štafetu“ som pred pár rokmi prebrala po Hane Havelkovej, čítali text o jej vlastnom čítaní Druhého pohlavia Simone de Beauvoir (pôvodne publikovaný v časopise Aspekt 2/1994). Na malej ploche sa tu Hane podarilo až didakticky jasne vysvetliť, ako k tejto feministickej klasike systematicky pristupovať. Kým dávnejšie som oceňovala práve jeho až návodný charakter, ktorý pomôže každej čitateľke a čitateľovi stojacim pred týmto objemným dielom, dnes venujem viac pozornosti tomu, čo Hana Havelková označuje za osobnú rovinu čítania. Predstavujem si Hanu ako vášnivú čitateľku, ako ju sama opísala v svojom texte. Odbehne od analýzy a chvíľu nedbá na logické vyvodzovanie argumentov. Necháva sa strhnúť textom, ktorý má pred očami, a oceňuje na ňom „radost z objevování materiálu“.
Hana Havelková nám dala veľa. Aj vďaka nej sme sa stávali a naďalej stávame feministkami, ktoré vedia narábať o dačo lepšie s pojmami a argumentmi. Myslím však, že vďaka Haninmu príkladu máme možnosť byť aj feministkami, ktoré majú radosť z poznávania a radosť z toho, že slová a činy žien majú hodnotu.
Autorka vyučuje v studijním programu genderových studií na Fakultě humanitních studií Univerzity Karlovy.